Melancholický bojovník sa predstavuje: Andrzej Sapkowski – Zaklínač 1. Poslední přání (recenzia)

ZaklínačKaždý si ho hneď všimne. Vysoký, poznávacím znamením sú biele vlasy a obrovský meč na chrbte. Ostrý má nielen spomínaný meč, ale aj jazyk, má skvelý suchý zmysel pre humor a vďaka jedinečným schopnostiam si poradí s mantichorou, aj niekoľkými protivníkmi naraz. Ženy naňho letia. Čo na tom, že nie je tak úplne človek? Zoznámte sa: Geralt z Rivie, zaklínač.

Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o fantasy, pozná meno Andrzeja Sapkowského, prípadne ságu o Zaklínačovi, minimálne z počutia. Celá sedemdielna séria sa skladá z dvoch poviedkových, tzv. „zoznamovacích“ kníh, a piatich románov. Románom Zaklínač III. – Krev elfů už začína samotná sága o Geraltovi a Ciri. Sú ľudia, ktorí začali čítať až Krev elfů. Pokiaľ ale nechcete na začiatku tápať a zúfalo sa pýtať, kto je to preboha Ciri, čo je zač Geralt, prípadne čo to majú všetci s Dieťaťom predurčenia, prečítajte si aj poviedky. Nielen, že všetky uvedené otázky zodpovedajú, ešte sú aj výborne napísané. Prvá poviedka o Geraltovi s názvom Zaklínač pôvodne vznikla pre súťaž, neskôr k nej pribúdali ďalšie a ďalšie. Aj preto nemajú poviedky v prvej knihe takmer žiadnu nadväznosť, sú iba voľne pospájané jednou z nich – Hlas rozumu. Ale vôbec to nevadí, máme tak možnosť zoznámiť sa so zaklínačom Geraltom v rôznych situáciách, rovnako aj s ďalšími postavami, viac či menej dôležitými neskôr v samotnej ságe.

Prvá poviedka knihy, prológ s názvom Cesta, z níž není návratu, je zaujímavá už tým, že sa v nej Geralt vôbec nevyskytuje. 🙂 Hlavnými hrdinami sú čarodejnica Visenna a bojovník Korin, ktorí riešia veľký, nebezpečný a nohatý problém v priesmyku Klamat. V priesmyku sa ukrýva strašný kostej a okolité dediny terorizuje banda lúpežníkov. Podarí sa Visenne a Korinovi premôcť zlo, ktoré vyzerá nepremožiteľné? A za akú cenu?

Pokiaľ sa čudujete, čože v knihe o Geraltovi táto poviedka vlastne robí – okrem toho, že nás zoznamuje so stredoveko pôsobiacim svetom, kde sa príbehy odohrávajú – vydavateľstvo Leonardo vám to príliš neobjasní. Hľadaním na internete je možné zistiť, že ide o Geraltových rodičov. Celkom by sa mi ale páčilo, keby som sa to dozvedela priamo v knihe, poznámka pod čiarou by stačila. Inak je Cesta typickou výbornou Sapkowského poviedkou. Pomalé stupňovanie deja, skvelý humor a nakoniec veľké vzrušujúce finále.

Ďalšia poviedka Zaklínač je tá spomínaná prvá a úvodná, ktorá nás s Geraltom z Rivie zoznamuje. Geralt rieši problém s ľudožravou strigou vo Wyzime a Sapkowski nám hneď ukazuje, čo od neho môžeme čakať. Žiadny pokojný začiatok, žiadne jemné oťukávanie terénu. Geralt prichádza do Wyzimy, hneď na úvod zlikviduje troch chlapov, ktorí naňho zaútočili v krčme, keď si mierumilovne objednával pivo. Potom sa zoznamuje s celkovou situáciou, kedy vysvitne, že striga je dcéra samotného kráľa, ktorý ju splodil so svojou sestrou Adou. Takže je jasné, že Geralt je správny chlapík od rany a svet, v ktorom sa pohybuje, je naozaj drsné a temné miesto. Je to skutočne výborný úvod k zoznamovaniu. 🙂

Nasleduje Zrnko pravdy, kde po prvý krát narazíme na rozprávkový motív. Geralt pri svojom putovaní po krajine a zháňaní práce narazí na mŕtvoly, ktoré očividne nezabila žiadna prirodzená bytosť. O kus ďalej natrafí na pozoruhodný dom, v ktorom žije príšera s telom človeka a hlavou netvora. Na dvore domu pochopiteľne rastie neobvyklá ruža. Netvor sa pokúsi Geralta vystrašiť a odohnať, keď zistí, že sa ho zaklínač nebojí, pozve ho na večeru. Pri večeri mu rozpráva svoj neobvyklý príbeh. No toto nie je všetko, čo zvláštny dom skrýva, sú tam ešte iné, temnejšie tajomstvá, ktoré čakajú na svoje odhalenie.

Zrnko pravdy je pre mňa prvá z výnimočných poviedok o Geraltovi. Predchádzajúce sú výborné, ale chýba im to zvláštne, nepomenovateľné „čosi“, ktoré sa vyskytuje práve tu. Čitateľ sa dozvedá dospelú variáciu na príbeh o kráske a zvierati, baví sa rozprávaním „netvora“, ktorý je so svojou situáciou vlastne spokojný, a zároveň vníma rastúce napätie a očakávanie blížiacej sa hrozby. Napriek všetkým náznakom je vyústenie nečakané. A krvavé. A po pravde geniálne. Po dočítaní vo vás zostane pocit, že sa práve skončilo niečo výnimočné, čo v sebe musíte nechať doznieť. A Sapkowski tu takisto potvrdzuje svoje umenie pozdvihnúť záverom a hlavne poslednou vetou celú poviedku o úroveň vyššie.

Už vďaka názvu Menší zlo môžeme vydedukovať, že ďalšia poviedka nebude žiadne nenáročné čítanie. Ale zo začiatku vyzerá pomerne nevinne.  Geralt prinesie do Blavikenu zabitú kikimoru a dúfa, že za ňu dostane nejakú odmenu. Pri tej príležitosti sa stretáva s čarodejníkom Stregoborom, ktorý sa skrýva pred banditkou Renfri, zvanou Strakuše. Kedysi ju na základe podivnej veštby označil za mutantku, ktorá je hrozbou pre spoločnosť, a spravil jej zo života peklo. Renfri teraz prichádza do Blavikenu s bandou hrdlorezov, aby sa konečne pomstila. Stregobor prosí Geralta, aby Renfri zabil. Bude to vraj menšie zlo, keď zomrie iba jedna osoba namiesto viacerých, pretože Renfri určite nebude šetriť ani obyvateľov mesta, aby sa k Stregoborovi dostala. Geralt samozrejme odmieta. S podobnou ponukou za ním prichádza aj Renfri. Existuje však niečo také ako menšie zlo? A ak áno, sme schopní ho poznať dopredu a rozhodnúť sa správne? Toto je ďalšia poviedka, ktorá dokáže vyvolať v čitateľovi silný dojem. Sú v nej zábavné situácie, opisy hrozných udalostí, ale najsilnejším momentom je klasicky záver. Kde Geralt urobí všetko to, čo považuje za správne, ale napriek tomu je ponechaný bezmocný, s pocitom viny a pochybnosťami o vlastných rozhodnutiach. S mrazivým pocitom, ktorý zostáva aj v čitateľovi, že menšie zlo možno predsa len existuje.

V príbehu Otázka ceny sa Geralt v preoblečení za šľachtica ocitne na dvore kráľovnej Callanthé v Cintre. Tu má priamo na zásnubnej hostine princeznej Pavetty vykonať bližšie nešpecifikovanú úlohu, ktorá má zaručiť, aby si princezná vzala za manžela správneho nápadníka. Všetko zo začiatku vyzerá byť v poriadku a dej ozvláštňuje len duchaplné slovné šermovanie medzi úžasnou kráľovnou Callanthé a Geraltom. Keď však na zámok prichádza tajuplný návštevník v zbroji, veci sa začínajú komplikovať. Otázka ceny patrí medzi moje najobľúbenejšie poviedky z celej knihy. Vďaka inteligentnej zápletke, neuveriteľne vtipným postavám, skvelému konverzačnému humoru, a v neposlednom rade vďaka najnapínavejšej a zároveň najzábavnejšej bitve v jedálni, akú som mala možnosť doteraz čítať. Samozrejme, ako je u Sapkowského zvykom, záver dá poviedke úplne nový rozmer.

Napriek názvu sa v poviedke Konec světa nemusíte obávať žiadneho Armageddonu. Ide iba o miesto na hranici sveta obývaného ľuďmi, Dol Blathanna, Údolie kvetov, územie, odkiaľ ľudia vyhnali elfov. Geralt sa tam vyskytuje spolu s Marigoldom, vtipným trubadúrom, veľkým milovníkom žien. Marigold je postava skvelá a zábavná, aj keď Geralt by sa určite bez neho dostal do polovičného množstva problémov. Ale zato by zažil oveľa menej zábavy. 🙂 Geralt dostane v zapadnutej vieske pozoruhodnú zákazku: má vyhnať čerta, ktorý začal kradnúť vo veľkých množstvách úrodu. Samozrejme, ako to už v takýchto prípadoch býva, v skutočnosti pôjde o omnoho väčšie veci ako chamtivosť zlomyseľného čertiska. Konec světa začína pokojne a vďaka Marigoldovi veľmi zábavne – ale aj Geralt perlí. Neskôr sa samozrejme prehupne do roviny vážnejšej a dramatickej. Zanechá vo vás pocit neidentifikovateľného smútku a melanchólie, zatiaľ čo budete premýšľať o neustále sa meniacom svete.

V poviedke Poslední přání zasa Geralt vďačí za všetky problémy Marigoldovi. A že sú to nezvyčajné problémy! Pri rybačke totiž chlapi našli džbánik, v ktorom bol ukrytý džin. A Marigoldovi nenapadlo nič lepšieho, ako napriek varovaniam džbán otvoriť a vykrikovať na džina svoje hlúpe priania. No milí džinovia, ktorí ochotne plnia želania, naozaj existujú iba v rozprávkach. Tento konkrétny Marigolda hrozne poranil a bol by ho aj zabil, keby ho Geralt v poslednej chvíli nezahnal tajomným exoriczmom. Pre zraneného Marigolda predstavuje poslednú možnosť záchrany čarodejnica Yennefer. Tá ale neposkytne svoju pomoc zadarmo a všetko sa ešte viac komplikuje. Poslední přání mi pripadá zo všetkých poviedok najvtipnejšie. O dramatické zvraty nie je núdza, ale je tam aj neuveriteľné množstvo slovného humoru a absurdných a vtipných situácií. Manžel môže potvrdiť, že keď som si prečítala, kam a za akým účelom Geralt nevedomky poslal pri svojom „exorcizme“ džina, smiala som sa päť minút v kuse. Mám totiž veľmi bujnú fantáziu a predstavila som si to naozaj detailne. (Nie, neprezradím viac. Prečítajte si sami, stojí to za to.) Zároveň dostávame obrovskú porciu Sapkowského formy romantiky – bez veľkých slov vyjadrené veľké city. A aj keď je jasné, že žiadne „a žili šťastne, až kým nezomreli“ sa nekoná, toto je jedna z poviedok, ktoré vás naplnia príjemným pocitom spokojnosti s osudom postáv.

Posledná poviedka je Hlas rozumu. Zvláštna, spájajúca. Je rozdelená do viacerých častí, pred každou „geraltovskou“ poviedkou je kúsok Hlasu. Geralt sa po stretnutí so strigou prichádza liečiť do kláštora veľkej Melitelé. Stará sa oňho predstavená kláštora Nenneke, prichádza aj Marigold a takisto začínajú problémy. Dozvedáme sa tu niečo o Geraltových pocitoch, jeho smútku a beznádeji. Rovnako je tu náznak toho, že ho čakajú naozaj ťažké časy. Poviedka v takejto forme sa nehodnotí ľahko, ale dodáva celej knihe celistvosť a osvetľuje mnohé Geraltove úvahy a pocity.

Zaklínačov svet pôsobí odlišne od toho nášho, je obývaný príšerami, mýtickými bytosťami, elfmi a trpaslíkmi. Zároveň je v niektorých veciach nepríjemne podobný. Každá odlišnosť vzbudzuje odpor, rozličné rasy nie sú schopné podeliť sa o územie a panuje neznášanlivosť. Ani Geralt nevyvoláva v obyčajných ľuďoch príliš veľké sympatie. Jeho služby potrebujú a sú ochotní ich zaplatiť. Jeho iný vzhľad, príliš rýchle reakcie a veľká sila, ktorú potrebuje k práci, však vzbudzujú zároveň strach aj nechuť. V Sapkowského knihách sa nedočkáte poučiek ani moralizovania. No každý, kto si prečíta poviedky alebo romány, vycíti, že autor takéto správanie považuje za hlúpe, aj keď bohužiaľ prirodzené.

Skvele sú využívané nám blízke rozprávkové motívy. Krásku a zviera som už spomínala. Veľmi netradičný pohľad na Snehulienku poskytne Menší zlo, kde sa zmietate nad pobavením z „realistickej“ interpretácie rozprávky, a zároveň zhrozením, pretože Sapkowski pripravil mladej princeznej naozaj príšerný osud. Spomenutá je Rapunzel, aj vyslobodenie z prekliatia vďaka láske. Všetko v dospelej, reálnejšej verzii, no ľahko identifikovateľné a o to zábavnejšie.

Veľmi príjemne vykreslené sú aj postavy. Žiadna čierna a biela sa nekoná, iba nekonečné odtiene šedej, realistické a zo života, aj keď ide o čarodejnice, elfov či zaklínača. Geralt sám nie je žiadny superhrdina, aj keď by sa to podľa úvodného popisu mohlo zdať. Trápia ho pochybnosti, pocity bezmocnosti a túžby, ktoré nie je možné naplniť. Mágovia naňho pozerajú zvrchu, väčšina ľudí sa ho bojí, a preto sa k nemu správa opovržlivo. No napriek tomu z Geralta nie je tragický hrdina, aj keď svoj podiel melanchólie a smútku si vybral. Svoj život prijal taký, aký je, nestráca zmysel pre humor ani ostrý jazyk. Preto jeho postava pôsobí celistvo a skutočne.

Vždy som mala radšej fantasy vtipné, odľahčené, odpútané od bežných „pozemských“ problémov. Chcela som knihy, ktoré ma pobavia a nebudú nútiť premýšľať nad realitou, dokonca aj veliteľ Elánius v Zeměploche mi pripadal príliš filozofujúci. V Zaklínačovi mi ale táto rovina nevadí, naopak. Vďaka nej nie sú príbehy o Geraltovi obyčajné „bojovky“, kde sa hlavný hrdina oháňa mečom a likviduje príšery. Príbehy sú skvele napísané a vypointované, s originálnymi a vzrušujúcimi zápletkami, no majú ešte niečo naviac. Presah, ktorý vzbudzuje silné pocity a núti premýšľať o veciach ako sú dobro a zlo, morálka, Osud a predurčenie. Sapkowski sa veľkých tém dotýka iba zľahka, nejde do hĺbky – veď v poviedkach sa to ani nedá. Svojimi príbehmi vyvolá otázky a pochybnosti, odpovede – ak nejaké vôbec existujú – už musí hľadať čitateľ sám.

Keď sa rozhodnete prečítať si Zaklínača, naozaj sa vydáte na cestu, z ktorej nie je návratu; na cestu do Geraltovho sveta. Od prvej poviedky vás chytí a nepustí jedinečný štýl, ktorým sú príbehy písané, sympatické postavy a prekvapivé pointy nútia čítať ďalej, aby ste sa dozvedeli, čo všetko ešte Geralt zažije. Aj keby ste sa neodhodlali na samotnú ságu o Geraltovi a Ciri, prvé poviedkové knihy určite odporúčam. Patria skutočne do zlatého fondu a dali by sa použiť ako dôkaz pre ľudí, ktorí tvrdia, že fantasy nie je dobrá literatúra. Je, len je treba čítať správnych autorov. 🙂

Ukážka:

Dnes z poviedky Konec světa pokojná ukážka Marigoldovej výrečnosti – keby som chcela predstaviť niečo akčnejšie, určite by som toho prezradila priveľa z deja. 🙂

Marigold se zasmál. Geralt se na vozku pozorně zadíval, neřekl ale ani slovo. Venkovan si odkašlal: „Nechtěl bys okoštovat řádnej práce, pane zaklínač?“ otázal se. „Cosi bysem pro tebe měl.“

„Co by to bylo?“

Kopřivka z něj nespustil oči.

„Na cestě se obchody špatně domlouvají. Pojeď ke mně, do Dolní Posady. Tam sobě pohovoříme. Tvoje cesta tamtudy stejně vede.“

„Odkud máš tu jistotu?“

„Není tu cesty jiné a vaši koně jsou tím směrem pyskem, a ne chvostem otočeni.“

Marigold se opět zasmál: „Co ty na to, Geralte?“

„Nic,“ odpověděl zaklínač. „Na cestě se špatně mluví. Tedy kupředu, vážený pane Kopřivko.“

„Přivažte koně k žebřinám a vyskočte na vůz,“ navrhl sedlák. „Pohodlnější to bude. Nač zadnici v sedle trápit?“

„Svatá pravda.“

Vyškrábali se na vůz. Zaklínač se s rozkoší natáhl na slámu, Marigold, který se zřejmě obával, že si zašpiní svou elegantní kamizolku, se usadil na kozlíku. Kopřivka mlaskl na koně a povoz zarachotil na trámy zpevněné cestě.

Přejeli přes most nad žabincem a řasami zarostlým kanálem a minuli pruh pokosených luk. Dále, kam jen oko dohlédlo, se táhla pole.

„Ani se nechce věřit, že je to konec světa, konec civilizace,“ prohlásil Marigold. „Jen se rozhlédni, Geralte, žito jako zlato a kukuřice, že by se v ní schoval chlap na koni. Anebo ta řepa, vidíš, jak je obrovská.“

„Ty se vyznáš v rolnictví?“

„My básníci musíme být kovaní ve všech oborech,“ pronesl Marigold hrdě. „Jinak bychom se při psaní zesměšnili. Učit se je třeba, můj milý příteli, učit. Na zemědělství závisí osud světa, takže je dobré vyznat se v něm. Rolníci krmí, oblékají, chrání před zimou, poskytují zábavu a podporují umění.“

„S tou zábavou a uměním jsi to maličko přehnal, ne?“

„A kořalka se pálí z čeho, he?“

„Chápu.“

„Málo toho chápeš. Uč se. Koukni, ty fialové kvítečky, to je vlčí bob.“

„Po pravdě je to vikev,“ vmísil se do rozhovoru Kopřivka. „Vlčí bob jste nikdá neviděli, či co? V jednom ale, pane, trefils do černého. Rodí tu všechno v dostatku a roste, až milo pohledět. Proto též nazývají lidé toto místo Údolí květů. Proto také se zde naši dědové usídlili, elfy vyhnavše.“

„Údolí květů – Dol Blathanna,“ šťouchl Marigold loktem do zaklínače nataženého na slámě. „Všímáš si? Elfy vyhnavše, ale starý elfský název měnit za nutné nepovažovavše. Nedostatek fantazie. A jak se vám, hospodáři, žije s elfy? Máte je přece za humny, v horách.“

„Nestaráme se jedni o druhé. My dbáme o své, oni o své.“

„Nejlepší řešení,“ souhlasil básník. „Viď, Geralte?“

Zaklínač neodpověděl.

.

Názov: Zaklínač 1 – Poslední přání

Autor: Andrzej Sapkowski

Originálny názov: Ostatnie zyczenie a Dróga, z której sie nie wraca

Vydalo vydavateľstvo Lenka Plchová – LEONARDO v roku 2011, ISBN 978-80-85951-65-3

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s