Ako sa nestratiť vo víre času: Felix J. Palma – Mapa času (recenzia)

Nešťastný mladý muž z lepšej spoločnosti, dievča zamilované do hrdinného kapitána z budúcnosti, pes menom Večný, ale aj beštiálny vrah Jack Rozparovač, slovutný spisovateľ H. G. Wells a stroj času, tí všetci sú hrdinami nášho románu o cestách v čase. Zaujali vás moje slová? Vzbudili očakávanie či dokonca príjemné zimomriavky? V tom prípade sa pohodlne posaďte, milí čitatelia, a vychutnajte si toto nové a neobvyklé dielo. Mapa času od Felixa J. Palmu vám odhalí to, čo doteraz zostávalo skryté. Tak neváhajte, odvážni páni a pôvabné dámy, a zúčastnite sa tohto neobvyklého dobrodružstva. Neváhajte a čítajte.

Píše sa rok 1896 a celý Londýn žije prevratnou novinkou – cestovaním v čase. Spoločnosť Murrayho cesty časom totiž svojim zákazníkom ponúka jedinečnú možnosť splniť si sen a pozrieť sa do inej doby. A práve túto možnosť sa rozhodne využiť Claire Haggertyová, mladá zámožná dáma, ktorá má pocit, že žiadny z jej súčasníkov jej nemôže ponúknuť takú lásku, po ktorej túži. Pocestuje teda do roku 2000, kde sa zoznámi s hrdinným kapitánom bojujúcim proti strojom… No nie všetci túžia po budúcnosti. Andrew Harrington chce skoncovať so životom, pretože po smrti svojej milej, prostitútky Mary Kellyovej, ktorá sa stala poslednou obeťou Jacka Rozparovača, v ňom už nevidí žiadny zmysel. Keď sa však dozvie o možnosti cestovať v čase, rozhodne sa cestovať do minulosti a Maryinej vražde zabrániť. A nakoniec tu máme spisovateľa H. G. Wellsa, ktorý tak trochu pomáha predchádzajúcim hrdinom v ich dobrodružstvách, ale nakoniec je to práve on, kto na vlastnej koži pocíti všetky úskalia a paradoxy cestovania časom…

Aj táto kniha je vlastne taký stroj času. Stačí prečítať si pár stránok a ako zázrakom sa ocitnete v Londýne koncom devätnásteho storočia. Čiastočne za to môže autorov štýl – Palma sa očividne nechal inšpirovať klasickými dielami tej doby. Ako bolo vo vtedajších románoch zvykom, autor sa obracia priamo na čitateľov; fantastické príbehy, ktoré sa v knihe odohrávajú, sú ako vystrihnuté z prvých vedecko-fantastických románov, a štýl je trochu rozvláčnejší než je dnes obvyklé. Práve tá posledná vec nemusí sadnúť úplne každému, hoci je dej nesmierne zaujímavý. Je pravda, že 528 strán je celkom dosť, ale podľa mňa to knihe neškodí. Príbeh má v sebe všetko, čo má správny vedecko- fantastický román mať: tajomstvo, dobrodružstvo, akciu (ale pozor, akciu na spôsob 19. storočia), napätie, skvelú atmosféru, ale aj veľkú lásku. Ako bonus dostanete množstvo zaujímavých myšlienok nielen o cestovaní v čase, jeho dôsledkoch a paradoxoch, ale aj o šťastí, láske a ľudskom živote. Veľmi múdrych a pekných myšlienok, mimochodom.

Palmovi sa vynikajúco podarilo vystihnúť atmosféru doby. Pochmúrne špinavé uličky chudobných štvrtí Londýna aj honosné domy boháčov, to všetko vás v Mape času čaká. Slovné spojenie „môžete to vidieť pred očami“ je síce klišé, ale v tomto prípade bez výnimky pravdivé. NAOZAJ všetko môžete takmer vidieť pred očami, tak sugestívne je prostredie opísané. Čítať Mapu času je ako zaskočiť si na návštevu do minulosti, do doby, kedy ľudia ešte verili, že veda a technika dokážu zázraky. Z knihy dýcha láska k tomuto obdobiu, ako keby ju napísal skutočný cestovateľ v čase, ktorý z konca 19. storočia pochádza, ale nemôže sa tam už vrátiť. Je to akási láskavá nostalgia, vďaka čomu si ju aj vy zamilujete, hoci autor rozhodne žiadne ružové okuliare nemá, a bez príkras opisuje príšerné spoločenské konvencie, nesmiernu chudobu aj beznádejnú situáciu ľudí. A čitateľ si síce všetky hrozné životné podmienky, ktoré vtedy vládli, uvedomuje, ale aj tak by najradšej nasadol do Wellsovho stroja času, nastavil letopočet na 1896 a vyrazil na výlet.

Kapitolou samou pre seba sú postavy. Ak by som mala byť realistická, Claire je vlastne iba rozmaznané, večne nespokojné dievča, ktoré si myslí, že je v nej niečo zvláštne a neobvyklé. A Andrew, ktorého láska k prostitútke Mary pretrváva aj osem rokov po jej smrti? Človeku to pripadá romantické až do chvíle, kým si uvedomí, aké je to vlastne choré. Jediný normálny je tam H. G. Wells. To by som si možno pomyslela, keby som sa nimi zoznámila v skutočnosti, ale pri čítaní, pri čítaní je všetko inak. Súcitíte s Andrewom a jeho tragickou láskou k Mary, fandíte Claire v jej honbe za veľkým citom, ktorý prekročí storočie. Wells je skvelý, a ešte aj toho Murrayho človek akosi nemôže neznášať. Skrátka, aj v prípade postáv platí to, čo som písala o atmosfére doby. Hoci si uvedomujete, že nie sú dokonalí, (skoro) všetkých si obľúbite a dúfate, že to s nimi dobre dopadne. Ako by som to nazvala, romantické kúzlo? Možno. V každom prípade to funguje, a kniha je vďaka nemu ešte lepšia.

Mapa času je niečo ako knižná pocta – pocta knihám H. G. Wellsa aj všetkým románom z počiatkov science fiction. Palma túto dobu aj žáner očividne miluje – a svojou láskou k nim nakazí aj vás. Alebo to možno zvládol iba u mňa, neviem, musíte vyskúšať. 🙂 Ja som v každom prípade chrochtala blahom pri každom perfektnom príbehu o cestovaní v čase a blažene sa usmievala pri jednom šťastnom romantickom konci (aj keď priznávam, že zopár cynických myšlienok o pokračovaní príbehu mi napadlo). A záver… Milujem, keď mi je na konci knihy tak trochu smutno, a zároveň mám pocit, že všetko je tak, ako má byť. Mapa času v tomto prípade splnila všetky moje očakávania. Asi to nebude kniha úplne pre každého, kto túži po akcii v štýle Terminátora, bude asi sklamaný. Napriek tomu vám ju ale veľmi odporúčam. Ak vás oslovila a niečo vás na nej láka, rozhodne ju vyskúšajte. Knihy majú schopnosť pritiahnuť si svojich čitateľov. 😉

Ukážka:

Cítil váhu prstu položeného na spoušti a zaťal zuby, připravený skoncovat se svou nešťastnou existencí.

Vtom někdo zaklepal na dveře. Andrew překvapeně otevřel oči. Kdo to mohl být? Pan McCarthy? Viděl ho snad přijíždět a přišel si pro peníze na opravu okna? Klepání sílilo. Zatracený vydřiduch. Jestli se odváží prostrčit ten svůj frňák dírou ve skle, bez váhání ho zastřelí. Co už v téhle chvíli záleželo na hloupé společenské zásadě, že by člověk neměl střílet po svých bližních, zvlášť když se jednalo o pana McCarthyho?

„Andrewe, vím, že tam jsi. Otevři.“

Andrew poznal hlas bratrance Charlese a otráveně se ušklíbl. Charles, pořád Charles, sledoval ho, kam se hnul, dával na něj pozor. Byl by raději, kdyby to byl pan McCarthy. Na Charlese nemohl vystřelit. Jak ho bratranec našel? A proč to nevzdal, když on to už udělal?

„Jdi pryč, Charlesi, mám práci,“ zakřičel na něj.

„Nedělej to, Andrewe! Našel jsem způsob, jak Marii zachránit!“

Zachránit ji? Andrew se pochmurně zasmál. Musel uznat, že bratranec je nápaditý, ačkoliv tentokrát to již hraničilo se špatným vkusem.

„Rád bych ti připomněl, že Marie je mrtvá,“ oznámil mu. „Zavraždili ji v tomhle mizerném pokoji před osmi lety. Když jsem ji mohl zachránit, neudělal jsem to. Jak bychom ji mohli zachránit teď, Charlesi, cestou v čase?“

„Přesně tak,“ odpověděl bratranec a podstrčil mu něco pode dveřmi.

Andrew se na to trochu zvědavě podíval. Vypadalo to jako leták.

„Přečti si to, Andrewe,“ požádal ho bratranec tentokrát přes díru v okně. „Prosím, udělej to.“

Andrew se trochu styděl, že ho bratranec vidí takhle, s revolverem trapně opřeným o čelist, což bylo možná to nejhorší místo, kudy si vpálit kulku do hlavy. Věděl, že neodejde, a tak s mrzutým povzdechem sklonil zbraň, položil ji na postel a vstal, aby papír zvedl.

„Dobře, Charlesi, vyhrál jsi,“ zabrblal. „Tak se na to podíváme.“

Sebral list ze země a prohlédl si ho. Byl to vybledlý, nebesky modrý leták. Četl ho a nemohl uvěřit, že by to mohla být pravda. To, co držel v ruce, byla reklama firmy jménem Murrayho cesty časem, která se věnovala, jakkoli se to zdálo neuvěřitelné, cestování v čase. Text zněl následovně:

Už vás nebaví cestovat v prostoru?

Nyní můžete cestovat ve čtvrté dimenzi, napříč časem.

Využijte naší zaváděcí nabídky a cestujte do roku 2000.

Staňte se svědkem budoucnosti, epochy, kterou uvidí jenom vaši vnuci.

Za pouhých sto liber můžete strávit tři hodiny v roce 2000.

Sledujte na vlastní oči válku automatů a lidí, která změní osud světa,

nedopusťte, aby vám o ní jen vyprávěli.


Názov: Mapa času

Autor: Félix J. Palma

Originálny názov: El mapa del tiempo

Vydalo nakladateľstvo Host Brno v roku 2013, ISBN 978-80-7294-980-9.

Reklamy

3 thoughts on “Ako sa nestratiť vo víre času: Felix J. Palma – Mapa času (recenzia)

  1. Koupila jsem si ji loni začátkem roku, ale zatím jsem se k ní ještě nedostala. Po přečtení rezence se v žebříčku posunula na přední místo 🙂 Děkuji.

    • To ja ďakujem za pochvalu 🙂 Dúfam, že sa ti bude Mapa času páčiť, pre mňa bola tá dobová atmosféra a autentickosť knihy úplne neodolateľná. 🙂

      • Dnes jsem dočetla knihu, se kterou jsem se trápila poslední tři týdny, ještě mám před sebou jednu, se kterou bojuji, ale zajímá mě, jak to dopadne, takže pak přijde na řadu Mapa času 🙂 Musím zase něco dočíst, abych neměla neustále rozečtené čtyři romány, to přeskakování z jednoho ke druhému a z češtiny do angličtiny je někdy náročné 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s