Fascinujúci príbeh takmer pre každého: Anthony Doerr – Jsou světla, která nevidíme (recenzia)

Jsou světla, která nevidíme Kliknutím zobrazíte detail obrázku.Ak sú vám názov románu Jsou světla, která nevidíme a jeho uhrančivá modrá obálka povedomé, nie je sa čo čudovať. O tejto knihe sa v poslednej dobe hovorilo dosť veľa. Chválili ju kritici. Do nebies vynášali blogeri a odporúčali si ju medzi sebou čitatelia. A je to len dobre, tento nádherný román si zaslúži, aby sa o ňom hovorilo. Ale ešte viac si zaslúži, aby ste si ho prečítali. Všetci.

Kniha začína v Saint-Malo, nemcami okupovanom francúzskom meste, ktoré o chvíľu zasiahne drastické bombardovanie spojeneckých vojsk. Mesto je takmer vyľudnené, civilné obyvateľstvo bolo varované. Medzi tými pár ľuďmi, ktorí v ňom zostávajú, sú mladý nemecký vojak Werner a slepé dievča Marie-Laure. Werner v kryte počúva hluk protileteckej obrany a Marie-Laure sa skrýva pod posteľou a v rukách drží nesmierne vzácny diamant veľký ako holubie vajce. Kto sú a čo ich priviedlo práve na toto miesto? Čo všetko majú za sebou a aké tajomstvá skrývajú? O tom rozpráva román Jsou světla, která nevidíme.

Túto jeseň by som mohla charakterizovať slovami „modrá je dobrá“. Čo modrá obálka, to vynikajúca kniha. Rozhodne to platí aj o Doerrovom rozsiahlom románe, ktorého obálka je mimochodom nádherná. A nielen ona. Jsou světla, která nevidíme ma úplne uchvátili už od prvých kapitol a nadšená som zostala až do samotného konca. Nadchlo ma na ňom naozaj všetko, aj veci, ktoré možno iným čitateľom budú vadiť. Pre mňa je však tá kniha perfektná.

Zaujímavým spôsobom sa v nej striedajú časové roviny. Román začína v roku 1944, a keď sa hrdinovia dostanú do veľmi dramatickej situácie, vrátime sa retrospektívne do ich mladosti. Do Paríža, kde žila Marie-Laure so svojim starostlivým otcom, ktorý jej pomáhal vyrovnať sa so slepotou a poznávať život okolo seba inak. Do nemeckého banského mestečka, kde sa Werner so sestričkou Juttou túlal po skládkach a zo starých súčiastok skladal rádiový prijímač. Sledujeme ich životné osudy a za nejaký čas sa zase presunieme do roku 1944. Čo sa stane s Wernerom, zavaleným pod sutinami po bombardovaní? Kto to prišiel za Marie-Laurou? Tento spôsob veľmi účinne povzbudzuje zvedavosť a dávkuje napätie, pretože situácia v bombardovanom meste je dosť dramatická, honba za diamantom to celé ešte umocňuje. No nemyslím, že by vám čo i len napadlo preskakovať stránky z minulosti, aby ste sa dozvedeli, čo bude s hrdinami ďalej. Hoci v retrospektívnych častiach aspoň zo začiatku príliš napínavých vecí nenájdete, ani od nich sa nedá odtrhnúť.

Doerr totiž píše neuveriteľne sugestívne. Až tak, že človek sa takmer ocitá v Paríži, cíti vôňu bagiet a počuje šumenie listov za oknami blízkeho parku. V Nemecku úplne vidíte šeď a bezútešnosť banského mestečka. A netýka sa to len prostredia, všetko je rovnako fascinujúce. Marie-Laurino túlanie sa po múzeu, kde pracuje jej otec, poznávanie lastúr po hmate, jej vnímanie sveta. Wernera zasa zaujíma technika a v Doerrovom podaní je aj doma zostavené rádio a tajné načúvanie diaľkam nesmierne vzrušujúca záležitosť. Práve tento fantáziu podporujúci štýl, kde len tak medzi rečou postáv narazíte na hlbokú myšlienku alebo krásny obraz, považujem za najväčší klad tohto románu.

Prvního června se nad městem objevila letadla. V extrémních výškách se prodírala mlžným oparem. Když se utišil vítr a nikde v okolí neběžel motor auta, Marie-Laure je slyšela ze svého místa před pavilonem zoologie – vrnění někde daleko nad hlavou. Den nato se začaly ztrácet rozhlasové stanice. Hlídači ve vrátnici bušili do příjímače, nakláněli ho na jednu i na druhou stranu, ale z reproduktoru dál vycházel jen šum. Jako by každá anténa byla zapálená svíčka, jejíž plamínek zhasily něčí prsty. V těch posledních dnech v Paříži, když se s otcem vraceli o půlnoci domů a Marie-Laure si tiskla k tělu svou tlustou knihu, zdálo se jí, že mezi bzučením hmyzu cítí ve vzduchu nějaké chvění, jako když se v příliš zatíženém ledu rozbíhají tenoučké prasklinky. Jako by celé město bylo jen otcovým modelem, na který dopadl stín něčí obrovské ruky.

Kapitoly sa striedajú, jedna zo života Marie-Laury, jedna zo života Wernera. A sú neobvykle krátke. Vážne, tak okolo štyroch, šiestich stránok, často aj kratšie. Zo začiatku ma to trochu zarazilo, predsa len je čitateľ v tomto type literatúry zvyknutý na dlhšie úseky. Ale páčilo sa mi to, kapitoly nie sú krátke bezúčelne. Tie predely dávajú udalostiam, ktoré sa v nich odohrávajú, väčší dôraz. Rozhodne som tiež pri čítaní nemala dojem, že by som bola vďaka ich dĺžke o niečo ukrátená. Doerr svoj román písal desať rokov a je to na ňom skutočne poznať. Každý výjav, každé slovo má svoj účel a je dovedené do dokonalosti. Každá kapitola je ako ťah štetcom, tu dlhší, tu kratší, a všetky dokopy dávajú nádherný obraz, ktorý vás zaujme príbehom, ale aj svojim spracovaním.

Alebo nie, obraz nie je to správne slovo, možno skôr rozsiahla nástenná freska, na ktorej máte stále čo objavovať. Autorovi sa totiž do svojho diela podarilo nenásilne a pútavo zakomponovať množstvo dôležitých vecí. Píše o láske v rodine. O osobnej odvahe. O tom, ako túžba uniknúť z nešťastného života môže človeka primäť k tomu, aby robil veci, s ktorými vlastne nesúhlasí. Píše o poznávaní sveta, o vášni pre vedomosti a poznanie. A píše tiež o vojne a strachu z nej a o tom, že niekedy sa proste musíme rozhodnúť. Tento román v sebe skrýva hlboké myšlienky, krásne, takmer lyrické pasáže a zároveň aj veci kruté a surové, pri ktorých vám bude zvierať srdce, pretože ide predsa o vojnu. Čitatelia, ktorí túžia po akčnejších príbehoch by mali radšej siahnuť po niečom inom, pretože Doerr síce píše o vojne, ale najmä o ľuďoch a ich pohnútkach. Všetkým ostatným ale tento román bez váhania odporúčam. Je to krásny, fascinujúco napísaný príbeh, ktorý má šancu zasiahnuť široké spektrum čitateľov.

Názov: Jsou světla, která nevidíme

Autor: Anthony Doerr

Originálny názov: All the light we cannot see

Vydalo nakladateľstvo MOBA v roku 2015, ISBN 978-80-243-6760-6

Reklamy

6 thoughts on “Fascinujúci príbeh takmer pre každého: Anthony Doerr – Jsou světla, která nevidíme (recenzia)

    • Dúfam, že sa ti kniha bude páčiť, ja som si ju vážne užila. A tiež som pred tým, ako som sa do nej pustila, recenzie radšej nečítala.:)

  1. Tie krátke kapitoly sú najlepšie, pretože hoci je knižka dlhá, číta sa neuveriteľné rýchlo. Mám ju rozčítanú, páči sa mi, hoci sa (zatiaľ) nedostavil ten “wow” efekt aký som očakávala, po toľkých nadšených ohlasoch. Ale výnimočná je, to tuším už teraz, hoci som len v štvrtine. Snáď to do konca roka stihnem 🙂

    • Aj mne sa tie krátke kapitoly páčili. A máš pravdu, úplny wow efekt sa nedostavil hneď na začiatku. Ale čím ďalej som sa dostávala, tým nadšenejšia som bola. A nakoniec Světla zanechali taký dojem, že som týždeň nemohla čítať nič iné a musela som na ňu myslieť. Tak uvidíš, ako sa nakoniec bude pozdávať tebe. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s