O láske, priateľstve a pomalom konci sveta: Karen Thompsonová Walkerová – Věk zázraků (recenzia)

Keby som vedela, že kniha Věk zázraků je taká úžasná, neodďaľovala by som ten jedinečný zážitok tak dlho. Pretože som to však iba tušila, moje niekoľkoročné flirtovanie s týmto románom skončilo až pred pár dňami náhodnou návštevou Levných knih. Uvidela som ju, takmer okamžite kúpila, a potom len čítala… a čítala… cítila, premýšľala a čítala. Nedala som ju na jeden záťah iba preto, že je občas treba robiť aj také nepodstatné veci ako uvariť, oprať, prípadne spať, ale aj napriek týmto prerušeniam považujem stretnutie s Vekom zázrakov za jeden z mojich najintenzívnejších zážitkov.

Hlavnou hrdinkou románu je jedenásťročná Julia. Žije v Kalifornii a jej život je pokojný a normálny až do dňa, kedy sa stane niečo so zemskou rotáciou. Zem sa začne okolo vlastnej osi otáčať stále pomalšie, dni sa predlžujú. Najskôr o niekoľko minút, v priebehu pár týždňov o celé hodiny. Vtáci padajú z oblohy a zomierajú, kŕdle zmätených veľrýb uviaznu na brehu. Všetko na Zemi sa mení, ľudia, krajina i Juliina rodina, a Julia nám o tom rozpráva.

Naozaj nie som odborník na apokalyptickú literatúru, pár románov som prečítala, ale väčšinou čítam iba recenzie o nich. Preto ma Věk zázraků prekvapil, bol iný, ako som od tohto žánru očakávala. Nie je tu žiadna hrdinka so zvláštnymi vlastnosťami, ktorá zachráni svet. Žiadne boje, akčné scény ani záchranné akcie na poslednú chvíľu. Namiesto toho sa na celú situáciu pozeráme očami mladého dievčaťa, pre ktoré sú vzťahy v rodine, priateľstvo a snaha zapadnúť rovnako dôležité, ako celosvetová katastrofa. Věk zázraků nie je žiadna vzrušujúca road movie. Ide o krásny komorný príbeh jedného pomalého konca sveta.

Julia celý príbeh píše retrospektívne asi desať rokov po tom, ako sa udalosti odohrali. Jej rozprávanie teda nie je rozprávaním jedenásťročného dieťaťa, myšlienky a súvislosti, o ktorých píše, sú hlboké, vzdialenosť času dodáva rozprávaniu akýsi nadhľad, napriek tomu ale dokáže presvedčivo sprostredkovať pocity osamelosti, strachu aj šťastia navzdory okolnostiam. Celá kniha je veľmi sugestívna, pomalé plynutie deja, spôsob rozprávania aj nedostatok významnejšej akcie prispievajú k pocitu reálnosti. Počas čítania som sa podvedome pozerala s podozrením na slnko a síce som si uvedomovala, že v skutočnosti sa nič z toho nestalo, pocit neistoty a podozrievavosti voči tomuto nebeskému telesu ale zostal. A hoci moje vzdelanie nestačí na to, aby som posúdila fyzikálne následky, o ktorých autorka píše, som si takmer istá, že spoločnosť by na podobnú katastrofu reagovala tak, ako to opísala Karen Thompsonová Walkerová.

Někdy jsme byli nervózní, a někdy ne. Strach se nás zmocňoval ve vlnách. Obecná nálada byla nakažlivá a rychle se měnila. Někdy uběhly celé týdny v relativním klidu. Avšak sebemenší špatná zpráva vyvolala honbu za konzervovanými potravinami a balenou vodou. Máminy zásoby pro případ nouze nepřestávaly růst. Nacházela jsem svíčky nacpané ve skříni na kabáty, krabice tuňákových konzerv v garáži. Padesát kelímků arašídového másla stálo v řadách pod postelí rodičů. Zpomalování stále pokračovalo. Dny se natahovaly. Minuty přibývaly jedna za druhou – a jak jsme pochopili, i pramínek může nakonec přispět k záplavě.

Príbeh, skvelý aj keď pomalý dej a Julia a jej život ma nadchli, čo ma ale úplne dostalo je jazyk. Úprimne povedané, pre mňa je to jedna z najkrajšie napísaných kníh, s ktorými som sa stretla. Autorka vyvoláva silné pocity nielen tým o čom píše, ale aj ako to píše. Vytvára obrazy a sprostredkuje zážitky iba slovami, ktoré používa. V knihe nie sú žiadne kvetnaté prirovnania, napriek tomu text pôsobí takmer poeticky, nie sú v nej citáty, ktoré by som mala nutkanie si vypisovať, napriek tomu som z nej mala pocit hlbokej múdrosti a výnimočnosti.

Ale nevypadá jakékoli předchozí období jako fikce, jakmile jednou pomine? Po nějaké době už nezbývá nic jiného než jisté zbytkové fráze. Říkáme například, že někde budeme jako na koni, když máme na mysli rychle, přestože dnes se kůň už sotva používá jako dopravní prostředek. Stále se oddáváme snění za bílého dne a máme noční můry a časné ráno – podle časomíry – stále označujeme jako svítání, i když to už často neodpovídá skutečnosti. Podobně mí rodiče, třebaže se vzájemně stále víc odcizovali, stále si říkali zlatíčko.

Věk zázraků asi neosloví každého. Niekomu môže vadiť pomalý dej, hrdinka, ktorá rieši rovnako vzťahy ako koniec sveta, prípadne to, že v tomto prípade ide naozaj iba o pozorovanie udalostí, nikdy nenahliadneme do zákulisia, a čo sa deje v iných častiach sveta sa dozvedáme iba v útržkoch. Pre mňa je ale táto kniha perfektná. Je krásna, je smutná, je znepokojujúca. Dlho som ju nemohla dostať z hlavy a povedala by som (akokoľvek pompézne to môže znieť), že vo mne zanechala trvalú stopu. Ten smutno – krásno – melancholický pocit, ktorý som zažila pri čítaní, sa totiž naplno vráti vždy, keď si na ňu spomeniem.

Názov: Věk zázraků

Autor: Karen Thompsonová Walkerová

Originálny názov: The Age of Miracles

Vydalo nakladateľstvo Jota s. r. o. v roku 2012, ISBN 978-80-7462-014-0

Reklamy

2 thoughts on “O láske, priateľstve a pomalom konci sveta: Karen Thompsonová Walkerová – Věk zázraků (recenzia)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s