Keď príde chuť utiecť do lesa.

Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, čo budem robiť, keď to príde, nie naozaj. Iba som sa na tej predstave bavila. A teraz je to tu – mám tridsaťpäť a pol roka, našla som si prvý šedivý vlas, a zrejme na mňa zaútočila kríza stredného veku.

Nie, nehodlám vymeniť dom, auto ani svojho skvelého manžela za mladší model, ako to robia ľudia vo vtipoch. So svojím životom som v podstate spokojná, čo je asi divné. Skôr si uvedomujem, že už mám polovičku života pravdepodobne za sebou a tak mi napadá – je toto naozaj všetko? Dni a týždne okolo mňa letia až desivo rýchlo a ja ich často vnímam ako jeden veľký kolotoč. Práca, žehlenie, úlohy do školy, nákupy, nezabudnúť na logopédiu, a čo zasa uvaríme cez víkend? Večer po celom dni padám unavená a nemám silu skoro ani čítať. Samozrejme, sú aj pokojné a krásne chvíle, kedy si užívame voľno s rodinou a kamarátmi, ale je ich v porovnaní so zvyškom sakra málo. Ani moje obľúbené knihy, keď sa k nim konečne dostanem, mi až tak nepomáhajú.

Tak napríklad si čítam o profesorovi, ktorý v šesťdesiatke radikálne mení svoj život v knihe Noční vlak do Lisabonu. Alebo je tu úryvok z mojej obľúbenej trilógie Přechod: „Život něco znamená. Nejen chodit do práce a vařit večeře a vozit auto do servisu. Co ty na to?“ Čo ja na to? Súhlasím. Ale ako to spraviť? Ako si užívať život medzi všetkými tými povinnosťami, ktoré na človeka číhajú? Keď čírou náhodou nie ste rentiér s neobmedzeným prísunom peňazí, pretože bez nich to momentálne nejde? Neviem. Chýba mi pocit, že to, čo robím, má nejaký zmysel, chýba mi kontakt s prírodou (a zároveň tak nejako tuším, že vstávať každé ráno o piatej, aby som podojila kravy, nebude to pravé orechové pre mňa), chýba mi trochu voľnejšie tempo a vadí mi skutočnosť, že život frčí okolo mňa. Že chvíľami len existujem namiesto toho, aby som skutočne intenzívne žila.

Minule som sa zasnívala nad hájovňou, ktorú som na jednom výlete videla, a musím povedať, že predstava odísť pracovať niekam do lesa mi momentálne pripadá mimoriadne lákavá. Aj keď mám podozrenie, že riešiť stav mysle zmenou miesta pobytu nie je to pravé. Asi by som o pár mesiacov na tom bola rovnako, akurát by som sa sťažovala na to, že všade sú samé stromy, a že srnky sú tento rok mimoriadne otravné. Zatiaľ to ale máme s manželom ako plán na dobu, keď „dáme do poriadku Adamka a Danda bude chodiť na výšku.“ Čo je celkom dlhý časový úsek, ale aspoň má človek niečo, nad čím sa môže zamýšľať. Mimochodom, nerieši náhodou odchod do lesov kvôli frustrácii vlastným životom aj kniha Doppler? Čítali ste niekto? Rozmýšľam, či si ju prečítať, len netuším, či mi to v niečom pomôže, alebo či ma to uvrhne do depresie.

Zatiaľ sa teda zamýšľam, čo so sebou (a nielen so sebou, lebo samozrejme akákoľvek zmena sa týka aj mojej rodiny). Či ide o nejaký krátkodobý výskyt nespokojnosti, ktorý časom odznie, alebo či to je naozaj niečo hlbšieho. A robím si duševné cvičenia. Napríklad: „Keby prišla upírska apokalypsa, čo by mi bolo ľúto, že som nestihla zažiť?“ A púšťam si skvelú hudbu, lebo to mi (okrem voľna s rodinou) zatiaľ pomáha úplne najviac. Najmä Faith No More a Midlife crisis. 🙂 Snáď sa mi to pri tom poskakovaní na hudbu v hlave nejako utrasie.

Advertisement