Kniha nemusí mať 900 stránok na to, aby bola veľká. To je presne prípad sci-fi klasiky Raya Bradburyho 451 stupňů Fahrenheita. Je to relatívne útla kniha, ak máte trochu času, aj s doslovmi ju budete mať prečítanú za popoludnie. Ale myslím si, že z hlavy ju len tak ľahko nedostanete – a podľa toho sa veľkosť knihy poznáva najlepšie.
Existujú! To bolo prvé čo som povedala po tom, ako som dočítala román Všemi dary obdarovaná. A nie, nemyslela som hladovcov. Myslela som spisovateľov, ktorým po prvých vetách zobete z ruky. Spisovateľov, vďaka ktorým si obľúbite desaťročné kanibalské dievčatko, spisovateľov, ktorí vás dokážu napnúť, vystrašiť aj dojať, a to všetko zvládnu v jednej jedinej knihe štandardných rozmerov. Po období, kedy to vyzeralo, že akákoľvek dobrá sci-fi alebo fantasy musí mať najmenej tri diely, je tento román príjemným osviežením. Vďaka, M. R. Carey, a vďaka, nakladateľstvo Host!
Môj päťročný syn je autista. V porovnaní s inými nie je ťažký prípad: neubližuje si, nemá problémy so zmenami, prejavuje nám veľkú lásku a vychádza s ľuďmi okolo seba. Čo ale nedokáže je rozprávať. Častokrát som si hovorila, aké by bolo skvelé, keby som mu mohla vidieť do hlavy. Vedieť prečo robí to, čo robí. Prečo je preňho taký problém hovoriť? Ako vidí svet okolo seba? A čo vlastne vníma, keď naňho rozprávame? Kniha trinásťročného autistického chlapca Naokiho Higašidy A proto skáču mi priniesla možnosť aspoň trochu nahliadnuť do toho tajomného sveta v hlave môjho syna.
Už som to videla u iných. Moji obľúbení blogeri vydávali stále menej a menej článkov, až sa nakoniec vytratili úplne. Chápala som ich, ale naivne som si myslela, že mne sa niečo také nemôže stať. Veď knihy a čítanie milujem, a v písaní recenzií a všelijakých hlúpostí súvisiacich s knihami som sa vyslovene našla! No a bác ho, po troch rokoch od založenia blogu to tu mám. Článkov ubúda, v počítači mám rozpísané dve recenzie a nie a nie ich dokončiť. Že by som aj ja už pomaly odchádzala do blogerského dôchodku?
V jednej známej piesni sa spieva, že láska je všade okolo nás. Možno je to pravda, ja však okolo seba akosi viac vnímam podnety na čítanie, ktorým tuším naozaj nejde uniknúť. Stačí pesnička, výlet na dovolenke, alebo návšteva skleníka, a ja už mám nutkanie siahnuť po nejakej konkrétnej knihe, na ktorú som si vďaka tomu spomenula. Pre pobavenie vám prinášam pár príkladov, ktoré ma v poslednej dobe prepadli.
Vychutnávate si depresiu, užívate si mizernú náladu a neznášate, keď vás niečo prinúti sa usmiať? V tom prípade sa držte v bezpečnej vzdialenosti od románu Katariny Bivaldovej Čtenáři z Broken Wheel doporučují. Táto kniha je totiž niečo ako knižný ekvivalent romantického filmu s Meg Ryan a dokáže zaručene prejasniť upršaný deň a vyvolať pocit, že svet je miesto, na ktorom sa oplatí žiť. Teda v prípade, že máte romantiku aspoň trochu radi.
Milujem Davida Mitchella. Milujem Davida Mitchella! Môj manžel túto skutočnosť našťastie berie s rozvahou, pretože vie, že je to láska čisto platonická. Milujem Mitchellove úžasné príbehy a spôsob, akým neprekonateľne narába so slovami. Pýtate sa, čo spôsobilo toto náhle vyznanie citov? Práve dočítaná kniha Hybatelé – novinka, ktorá nie je úplne novinkou, román, ktorý nie je obyčajným románom.
Retro u mňa na blogu je zjednodušene povedané veľká papierová krabica s knihami odložená v pivnici u mamy. V nej sú schované staré knihy, ktoré som čítavala v detstve a puberte a museli v poličkách uvoľniť miesto veciam aktuálnejším. Pri jednej z návštev som sa v nej hrabala, aby som našla nejaké detské knihy pre syna. No a samozrejme, akosi sa stalo, že moja kôpka, na ktorú som si ukladala knihy s výkrikom: “Jeeeee, toto bolo super, to si musím znovu prečítať!” bola takmer väčšia ako tá, na ktorú som dávala knihy pre Daníka. Postupne by som sa ku všetkým z nich rada vrátila, znovu si ich prečítala a porovnala svoje pocity z puberty a teraz. Uvidím, či mi nadšenie vydrží, rozhodne ma ale všetky stále lákajú, a tak dúfam, že nebudem sklamaná. Nádej mi dodáva, že prvá z nich, E.T. mimozemšťan od Williama Kotzwinkla, ma skvele bavila aj po všetkých rokoch, ktoré uplynuli od posledného prečítania.
Jednoduchá a stručná odpoveď na túto otázku by bola: “Pretože som sa ho mohla zúčastniť.” V skutočnosti ale len zúčastniť sa nestačí, o tom som sa presvedčila minulý rok. Sobotu 14. 5. som si ale na holešovickom Výstavišti poriadne užila. Takže prečo bol pre mňa Svět knihy tento rok taký skvelý?
Keby som vedela, že kniha Věk zázraků je taká úžasná, neodďaľovala by som ten jedinečný zážitok tak dlho. Pretože som to však iba tušila, moje niekoľkoročné flirtovanie s týmto románom skončilo až pred pár dňami náhodnou návštevou Levných knih. Uvidela som ju, takmer okamžite kúpila, a potom len čítala… a čítala… cítila, premýšľala a čítala. Nedala som ju na jeden záťah iba preto, že je občas treba robiť aj také nepodstatné veci ako uvariť, oprať, prípadne spať, ale aj napriek týmto prerušeniam považujem stretnutie s Vekom zázrakov za jeden z mojich najintenzívnejších zážitkov.
Pravá knihomolka 