Pútavá detektívka nevhodná na čítanie pri jedle: Dominik Dán – Moucha (recenzia)

Ďalší slovenský spisovateľ publikujúci pod pseudonymom, Dominik Dán, napísal o jednom z prvých prípadov detektíva Richarda Krauza. Výborný román Mucha, odohrávajúci sa v horúcom lete po zamatovej revolúcii, je zaujímavý nielen skvelým štýlom, ale aj tým, že je (rovnako ako ostatné Dánove knihy) založený na skutočných udalostiach.

Začína sa leto roku 1990. Ľudia si vychutnávajú nielen teplé počasie, ale aj novonadobudnutú slobodu. Z jedných sa rýchlo stávajú podnikatelia, iní (ako napríklad policajti) sa snažia zorientovať v nových pomeroch a nervózne čakajú, koho hlava padne. A v tejto pôvabnej atmosfére sa nájde v lese neďaleko Nášho mesta rozkladajúca sa mŕtvola mladého dievčaťa. Kto to je? Kto ju zabil a prečo? Tieto otázky sa čo najrýchlejšie pokúša objasniť policajný tím, v ktorom pracuje Richard Krauz. Pátranie vyzerá beznádejne, ale vyšetrovateľom možno pomôže na prvý pohľad obyčajná mucha.

Toto nie je prvá kniha o Richardovi Krauzovi, ktorú Dán napísal. Mucha je jeho už desiaty román, časovo sa však ocitáme na začiatku detektívovej kariéry – v roku 1990. (Viac o románoch a ich chronológii tu.) Preto je vhodná aj pre tých, ktorí s Dánovou tvorbou začínajú ako ja. Nemusíte sa orientovať vo vzťahoch a odhadovať, čo majú hrdinovia za sebou, všetko sa ešte len rozbieha.

Meno Dominik Dán mi nebolo neznáme. Počula som o ňom, že píše zaujímavo a dobre, ale že jeho knihy sú dosť drsné. Preto ma celkom prekvapilo, keď som začala čítať Muchu a niekoľko prvých strán do nálezu mŕtvoly mi pripadalo ako z humoresky. Hosť, ktorý sa sťažuje na muchu v polievke v reštaurácii pri Našom meste. Majiteľ, jeden z prvých podnikateľov, zúrivo odmieta oslovenie „vedúci“, lebo to patrí do socializmu. Personál pôsobí dojmom, že sa stretol niekde vo väzení a pustili ich len vďaka všeobecnej amnestii. (Neskôr sa ukáže, že ten dojem nie je ďaleko od pravdy 🙂 ). Ani polícia na tom nie je lepšie. Chlapi si robia žarty zo svojho kolegu, Tlsťocha Váňu, a privádzajú ho do zúrivosti tým, že mu schovajú jedlo. Ledva čakajú na deviatu hodinu, aby si naliali prvú štamprlu tvrdého. Vlastne to vyzerá, že chlastajú všetci, vždy a všade, a že základnou kvalifikáciou pre prácu na kriminálke sú dobrý žalúdok a výkonná pečeň. Pravdu povediac, keď sa našla mŕtvola, neverila som tomu, že táto banda ožralcov bude schopná niečo vypátrať. Našťastie, na mieste činu sa zmenili na profesionálov, ale aj potom sa hojne popíjalo – ako „dezinfekcia“.

Začiatok je teda pomerne veselý a úplne vás vtiahne do ospalej atmosféry prvého porevolučného leta. Dominikovi Dánovi sa ju podarilo vykresliť veľmi verne, ja som napríklad reštauráciu Konvalinka skoro videla pred očami. Veď kto z nás niekedy nebol v pochybnom podniku s podivným personálom, kde si opatrne objednal Kofolu a rýchlo utiekol do bezpečia? Od nálezu mŕtvoly sa však atmosféra zahusťuje. Z postáv už nie sú len zábavné figúrky, Dán nám odhaľuje množstvo nepríjemných náznakov a skutočností, a postupne zisťujeme, že táto záležitosť bude temná a zamotaná. Ale nie je to taký prípad ako severské detektívky, kde cítite, že sa vás autor cielene snaží vydesiť. Keď som písala, že Mucha nie je kniha vhodná k jedlu, nemyslela som tým, že máte žalúdok stiahnutý od hrôzy, takže nemôžete zjesť ani kúsok. Ale popis prípadu je realistický a verný aj pri obhliadke mŕtvoly, kde sledujete hemžiace sa červy a zápach môžete zo stránok priam cítiť, aj keď autor sa vás nepokúša znechutiť. Jednoducho opisuje veci také, aké sú; mŕtvolu, vzťahy medzi policajtmi, ich úmornú prácu, aj bezmocnosť. Na knihe je poznať, že Dominik Dán má skúsenosti z praxe – naozaj máte pocit, že sledujete skutočné vyšetrovanie skutočného prípadu. Všetko je vykreslené miestami až príliš dôsledne, niekoho môžu detaily o tom, ako to chodilo v policajnej hierarchii, trochu nudiť. Ja som to brala ako súčasť uvedenia do deja, lebo tieto popisy sa vyskytovali hlavne na začiatku knihy. Okrem iného výborne vypovedajú o zmätku a neistote, ktorý vtedy vládol nielen na polícii; o tom búrlivom porevolučnom kvase, ktorého dôsledky pociťujeme ešte aj dnes. V každom prípade sú atmosféra aj samotné vyšetrovanie  zachytená výborne. Postupné odhaľovanie náznakov vás núti stále pokračovať v čítaní, hltať stránku za stránkou, prípadne v duchu pokrikovať na hrdinov, aby nerobili hlúposti a všimli si niektorý dôkaz. 🙂 Záverečná časť, v ktorej prichádza k zásadnému rozuzleniu, je taká napínavá a vynikajúco napísaná, že prinútiť sa prestať čítať a ísť spať je takmer nad ľudské sily. Koniec je naozaj ako zo života a vy po dočítaní pravdepodobne tak ako ja odbehnete do knižnice, pátrať po jednej konkrétnej Dánovej knihe.

Samostatnou kapitolou sú postavy. Perfektne vykreslené: bývalý zlodejíček, násilník, bité dievča, mladá cigánka, psychopat, policajný náčelník, lesníci, aj vyšetrovací tím. Ako keby ste ich videli pred sebou, takých, akí sú. Dominik Dán dokáže vyvolať sympatie k tým správnym ľuďom a spôsobí, že niektorých konkrétnych budete skutočne neznášať a budú vám odporní. Je tu len jedna výnimka, ktorá nie je opísaná tak dokonale, aj to iba v maličkostiach: samotný detektív Richard Krauz, hlavná postava. Nie je to nič zásadného, a možno to len vyplýva zo skutočnosti, že toto je naozaj už desiata kniha s tým istým hrdinom a autor počíta, že o ňom niečo vieme. Z hľadiska pracovného je aj Krauz vystihnutý výborne. Ale čo sa týka súkromia, tam už to trošičku pokrivkáva. Hlavne mi chýbala motivácia v jednej veci: pokuse o zbalenie doktorky, keď jeho žena bola v nemocnici s chorou dcérou. Nejako mi z Krauzových reakcií nebolo jasné, či to bolo jeho normálne správanie, a je teda floutek a nezodpovedný neverník, alebo to bol len nejaký skrat. A Dominik Dán situáciu čitateľovi nijako neuľahčuje, žiadne myšlienky, ako to medzi ním a manželkou funguje, prípadne čokoľvek iné, čo by nám celú vec objasnilo. Krauz si proste na druhý deň pomyslí, že sa správal ako blbec a ide montovať poličku v kuchyni, ale keď doktorku stretne znovu, pokúsi sa ju pobozkať. Zvláštny chalanisko. 🙂

V poslednej dobe mám pocit, že autori detektívok sa snažia čitateľa hlavne šokovať: čím drsnejšia, krvavejšia, komplikovanejšia je zápletka, tým lepšie. Ani Mucha nie je prípad jednoduchý a priamočiary, ale tu to nepôsobí ako snaha prekvapiť za každú cenu. Ako keby za všetky zádrhele a komplikácie mohol život sám – a pravdepodobne to tak aj je, vzhľadom k tomu, že Dán vychádza zo skutočných prípadov. Celá kniha pôsobí veľmi realisticky aj vďaka spôsobu vyšetrovania. Nie je tu žiadny prehnane inteligentný detektív, ani všetečná stará panna, ktorí by si vypočuli niekoľko útržkov rozhovorov a brilantnou dedukciou odhalili vraha. Policajti poctivo hľadajú stopy, často sa dostávajú do slepých uličiek a pomáha im náhoda, aj trocha tej policajnej brutality. Nie že by som mala načítaného z detektívok extrémne veľa, ale s takýmto verným, a zároveň vtipným štýlom som sa ešte nestretla, a bolo to pre mňa príjemné a osviežujúce prekvapenie.

Ak by ste si chceli prečítať nejakú knihu od Dominika Dána, ale neviete, ktorou začať, siahnite po Muche. Ak chcete zistiť, čo majú spoločné muchy, z lesa miznúce jelene a mŕtve dievča, siahnite po Muche. Ak si chcete prečítať neobyčajne pútavo a s humorom napísanú detektívku s puncom pravdivosti, siahnite po Muche. 🙂 V každom prípade to bude správna voľba.

Ukážka:

(Je veľmi zvláštne čítať slovenskú knihu v češtine, ale v tomto prípade som írečitú slovenčinu vyslovene počula. )

Sítina sahala po prsa jen zpočátku, posléze vyrostla nad hlavy a pak už neviděli ani na krok. Půda se změnila v bláto, ale bylo to zvláštní bláto, bylo vazké jako guma a skoro vůbec nemlaskalo a neulpívalo na botách. Byla to jakási hustá hmota pokrytá otisky podrážek turistických vibramek nebo vojenských kanad, nebořila se, ale pružila.

Burger mávl rukou na trojici za sebou, aby byli zticha a nekleli.

Znenadání džungle skončila. Vyplivla je na palouk jako špunt z láhve šampusu. Rozpačitě se zastavili před podivně souměrným pahorkem. Burgera teprve nyní napadlo zhasnout baterku.

„Kurva! Zhasněte! Fofrem!“

Barvitou atmosféru rodinného výletu zpestřilo soví zahoukání a náhlý závan větru. Sítina se rozvlnila a stébla zlověstně zašuměla. Zbloudilý mrak zakryl měsíc a čtveřice se octla v naprosté tmě.

„Bejt tady sám, tak se poseru,“ přiznal Krauz.

„Já tady nejsem sám a už jsem tě předběh,“ utrápeně se svěřil Burger.

„Chlapi, buďte ticho, tadyto není sranda…,“ zaprosil Vereš.

„A co teď? Co je tohleto za kopec, máme ho na mapě?“ zašeptal Burger.

„Tohle není kopec, to je vršek bunkru. Sme na místě, ani nemusím koukat do mapy.“

„Tak ticho, pokud někdo musí něco říct, ať šeptá, ale radši nemuste!“

Krauz užuž chtěl pochválit svého parťáka za nový slovní tvar, ale Zdenda náhle sykl a Krauz natotata zapomněl, co chtěl.

„Všici sem, psst!“

Ocelové dveře bunkru se nenacházely ve svahu, ale rovnou na zemi, přesněji na nízkém betónovém soklu zarostlém trávou. Bez trénovaného lesnického zraku by se jich nahledali.

„A tam je komín.“

„To je větrák, kvůli vzduchu, pane policajte!“

„Bez urážek, prosím.“

.

Názov: Moucha

Autor: Dominik Dán

Originálny názov: Mucha

Vydalo Nakladatelství XYZ, s. r. o. v roku 2012, ISBN 978-80-7388-649-3