Každý z nás má nejaký čitateľský vkus. Niekto obľubuje viac detektívky, niekto spoločenské romány, iný sci-fi alebo romantiku. Čítame si naše obľúbené žánre, a keď aj náhodu natrafíme na niečo, čo nám úplne nesedí, tak to proste nedočítame. Ak nás k tomu niečo neprinúti. Niečo ako čitateľská výzva Klubu knihomolov. Tak, ako sa to stalo mne, keď som si vylosovala autorku úplne mimo svojich preferencií a doniesla si domov romantickú knihu K zbláznění od Stephanie Laurens.
Vychutnávate si depresiu, užívate si mizernú náladu a neznášate, keď vás niečo prinúti sa usmiať? V tom prípade sa držte v bezpečnej vzdialenosti od románu Katariny Bivaldovej Čtenáři z Broken Wheel doporučují. Táto kniha je totiž niečo ako knižný ekvivalent romantického filmu s Meg Ryan a dokáže zaručene prejasniť upršaný deň a vyvolať pocit, že svet je miesto, na ktorom sa oplatí žiť. Teda v prípade, že máte romantiku aspoň trochu radi.
Milujem Davida Mitchella. Milujem Davida Mitchella! Môj manžel túto skutočnosť našťastie berie s rozvahou, pretože vie, že je to láska čisto platonická. Milujem Mitchellove úžasné príbehy a spôsob, akým neprekonateľne narába so slovami. Pýtate sa, čo spôsobilo toto náhle vyznanie citov? Práve dočítaná kniha Hybatelé – novinka, ktorá nie je úplne novinkou, román, ktorý nie je obyčajným románom.
Na túto knihu som sa tešila od chvíle, ako som ju zazrela v edičnom pláne Hostu, ale v posledných dňoch pred vydaním som ju vyzerala s ešte väčším nadšením. Dúfala som totiž, že práve román plný záhad a napätia by mohol byť tým pravým liekom na moju už príliš dlhú čitateľskú krízu. A mala som pravdu, Vesaliovo tajemství mi zasa vrátilo chuť do čítania a udržalo ma pripútanú pri knihe hlboko do noci.
Ak sú vám názov románu Jsou světla, která nevidíme a jeho uhrančivá modrá obálka povedomé, nie je sa čo čudovať. O tejto knihe sa v poslednej dobe hovorilo dosť veľa. Chválili ju kritici. Do nebies vynášali blogeri a odporúčali si ju medzi sebou čitatelia. A je to len dobre, tento nádherný román si zaslúži, aby sa o ňom hovorilo. Ale ešte viac si zaslúži, aby ste si ho prečítali. Všetci.
Keď som dočítala posledné slová románu Ostrov v bodě Nemo od Jeana-Marieho Blas de Roblès, moja prvá myšlienka bola: to bola bomba! A hneď druhá: ako o tomto preboha napíšem? No, nebudem vám klamať, prvé pokusy o recenziu skončili kompletným vymazaním. Nejako som nevedela ako to celé uchopiť, snažila sa napísať niečo vyvážené a klasické. Ale v prípade tohto románu to nejde. Takže som sa vydala inou cestou: poviem vám, aké pocity vo mne Ostrov v bodě Nemo vyvolal. Je to jeden z najkrajších, najčudnejších, najmúdrejších, najzábavnejších a najhlbších románov zo všetkých, ktoré som kedy čítala.
Mávate aj vy akési obdobia kníh určitých žánrov? Napríklad že mesiac máte chuť len na sci-fi, potom trebárs dva týždne čítate len detektívky… Ja mám momentálne obdobie veľkých hrubých kníh, ale minulý mesiac to boli nenáročné romantické romány. Dva z nich, Úsmev ženy a Zoznam všetkých želaní, vám teraz trochu predstavím.
Čo dostanete, keď spojíte potrhlú babičku, príliš inteligentnú vnučku, rozprávkovú zem a tajomnú úlohu v podobe akejsi listovej honby za pokladom? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že z tohto koktejlu bude zábavná a nenáročná oddychovka na odreagovanie. Ale babička je po smrti, vnučku v škole šikanujú a honba za pokladom sa ukazuje byť ak nie priamo nebezpečná, tak aspoň psychicky náročná. A autorom je Frederik Backman, ktorý svojou prvotinou Muž jménem Ove ukázal, že vie písať veselé knihy o smutných veciach. A Babička pozdravuje a omlouvá se je z rovnakého súdka, aj keď možno ešte o chlp smutnejšia.
Ku knihám z nemecky hovoriacich oblastí som doteraz mala taký vlažný vzťah. Nie že by som sa im cielene vyhýbala, ale jednoducho ma príliš neoslovovali. A teraz som v priebehu pol roka narazila vďaka vydavateľstvu Host hneď na dvoch skvelých rakúskych autorov. Po perfektnom Danielovi Glattauerovi som objavila aj Evu Menasse a jej krásne Kvazikrystaly. Neviem, či so svojou knihou dosiahne taký úspech, ako jej kolega s románmi v e-mailoch. Predsa len, Kvazikrystaly nemajú žiadnu sympatickú zamilovanú dvojicu, ktorej by ste držali palce. Ale aj tak vám knihu veľmi odporúčam do pozornosti. Eva Menasse totiž píše výborne a jej kniha vám z hlavy asi len tak nezmizne.
Existujú medzi nami ľudia – rodení rozprávači. Takí, ktorí vás svojimi slovami prenesú do dôb, ktoré sú už dávno za nami, nakazia vás nostalgiou za časmi, ktoré ste nezažili a primäjú snívať o príbehoch, ktoré zažili (alebo si vymysleli) oni. Takým človekom je aj Boris Filan. Dôkazom je aj jeho kniha Klimtov bozk (v češtine vyšla pod názvom Klimtův polibek), román o veľkej láske, dospievaní v časoch socializmu, ale hlavne o zlatých rokoch šesťdesiatych.
Pravá knihomolka 