Sci-fi je žáner, ktorý mám naozaj rada, preto po ňom siahnem vždy, keď som v knižnici. Tenokrát som mala naozaj šťastnú ruku a zobrala som si tri knihy, ktoré sú nielen klasikou žánru, ale ako bonus sa aj výborne čítajú. Prinášam vám svoje názory na ne. Knihy som pôvodne chcela zoradiť chronologicky podľa toho, kedy vyšli, ale nakoniec sú zoradené podľa toho, ako veľmi sa mi páčili. 🙂
Povedať, že som sa na záverečný diel skvelej série Přechod tešila, by bolo hrubé podcenenie situácie. Čakala som na akékoľvek správy, pravidelne kontrolovala facebookové stránky autora a v duchu ho postrkovala, aby sa neflákal a konečne tú knihu dopísal. Proste také klasické správanie sa fanúšika nedokončenej série. Nakoniec sa moje prianie stalo skutočnosťou a Město zrcadel sa objavilo na pultoch kníhkupectiev. A môžem vám povedať, že sa naozaj podarilo. Milí fanúšikovia, trojka prináša všetky tie skvelé veci, ktoré máme u Justina Cronina radi, takže neváhajte a čítajte. A vy ostatní, ktorí ste ešte kúzlo Přechodu neobjavili, vy si hneď zožeňte prvú knihu, pretože ani neviete, o čo prichádzate. 🙂
Už je to pár rokov, čo som si povedala, že si prečítam všetky kultové diela sci-fi a fantasy, ktoré sa mi dostanú pod ruku. Nemám na to žiadny systém, poradník, časové obmedzenie ani abecedný zoznam. Čítam podľa toho, na čo mám práve chuť, čo ma zaujme a čo majú práve v knižnici. Vďaka tomuto rozhodnutiu som obnovila svoju študentskú známosť s Arthurom C. Clarkom, zamilovala si Raya Bradburyho a Stanislawa Lema a zistila, že Asimov ani Duna nebudú úplne moja šálka kávy. A objavila som úžasného Philipa K. Dicka a jeho pozoruhodné romány.
Kniha nemusí mať 900 stránok na to, aby bola veľká. To je presne prípad sci-fi klasiky Raya Bradburyho 451 stupňů Fahrenheita. Je to relatívne útla kniha, ak máte trochu času, aj s doslovmi ju budete mať prečítanú za popoludnie. Ale myslím si, že z hlavy ju len tak ľahko nedostanete – a podľa toho sa veľkosť knihy poznáva najlepšie.
Existujú! To bolo prvé čo som povedala po tom, ako som dočítala román Všemi dary obdarovaná. A nie, nemyslela som hladovcov. Myslela som spisovateľov, ktorým po prvých vetách zobete z ruky. Spisovateľov, vďaka ktorým si obľúbite desaťročné kanibalské dievčatko, spisovateľov, ktorí vás dokážu napnúť, vystrašiť aj dojať, a to všetko zvládnu v jednej jedinej knihe štandardných rozmerov. Po období, kedy to vyzeralo, že akákoľvek dobrá sci-fi alebo fantasy musí mať najmenej tri diely, je tento román príjemným osviežením. Vďaka, M. R. Carey, a vďaka, nakladateľstvo Host!
Môj päťročný syn je autista. V porovnaní s inými nie je ťažký prípad: neubližuje si, nemá problémy so zmenami, prejavuje nám veľkú lásku a vychádza s ľuďmi okolo seba. Čo ale nedokáže je rozprávať. Častokrát som si hovorila, aké by bolo skvelé, keby som mu mohla vidieť do hlavy. Vedieť prečo robí to, čo robí. Prečo je preňho taký problém hovoriť? Ako vidí svet okolo seba? A čo vlastne vníma, keď naňho rozprávame? Kniha trinásťročného autistického chlapca Naokiho Higašidy A proto skáču mi priniesla možnosť aspoň trochu nahliadnuť do toho tajomného sveta v hlave môjho syna.
Vychutnávate si depresiu, užívate si mizernú náladu a neznášate, keď vás niečo prinúti sa usmiať? V tom prípade sa držte v bezpečnej vzdialenosti od románu Katariny Bivaldovej Čtenáři z Broken Wheel doporučují. Táto kniha je totiž niečo ako knižný ekvivalent romantického filmu s Meg Ryan a dokáže zaručene prejasniť upršaný deň a vyvolať pocit, že svet je miesto, na ktorom sa oplatí žiť. Teda v prípade, že máte romantiku aspoň trochu radi.
Milujem Davida Mitchella. Milujem Davida Mitchella! Môj manžel túto skutočnosť našťastie berie s rozvahou, pretože vie, že je to láska čisto platonická. Milujem Mitchellove úžasné príbehy a spôsob, akým neprekonateľne narába so slovami. Pýtate sa, čo spôsobilo toto náhle vyznanie citov? Práve dočítaná kniha Hybatelé – novinka, ktorá nie je úplne novinkou, román, ktorý nie je obyčajným románom.
Retro u mňa na blogu je zjednodušene povedané veľká papierová krabica s knihami odložená v pivnici u mamy. V nej sú schované staré knihy, ktoré som čítavala v detstve a puberte a museli v poličkách uvoľniť miesto veciam aktuálnejším. Pri jednej z návštev som sa v nej hrabala, aby som našla nejaké detské knihy pre syna. No a samozrejme, akosi sa stalo, že moja kôpka, na ktorú som si ukladala knihy s výkrikom: “Jeeeee, toto bolo super, to si musím znovu prečítať!” bola takmer väčšia ako tá, na ktorú som dávala knihy pre Daníka. Postupne by som sa ku všetkým z nich rada vrátila, znovu si ich prečítala a porovnala svoje pocity z puberty a teraz. Uvidím, či mi nadšenie vydrží, rozhodne ma ale všetky stále lákajú, a tak dúfam, že nebudem sklamaná. Nádej mi dodáva, že prvá z nich, E.T. mimozemšťan od Williama Kotzwinkla, ma skvele bavila aj po všetkých rokoch, ktoré uplynuli od posledného prečítania.
Keby som vedela, že kniha Věk zázraků je taká úžasná, neodďaľovala by som ten jedinečný zážitok tak dlho. Pretože som to však iba tušila, moje niekoľkoročné flirtovanie s týmto románom skončilo až pred pár dňami náhodnou návštevou Levných knih. Uvidela som ju, takmer okamžite kúpila, a potom len čítala… a čítala… cítila, premýšľala a čítala. Nedala som ju na jeden záťah iba preto, že je občas treba robiť aj také nepodstatné veci ako uvariť, oprať, prípadne spať, ale aj napriek týmto prerušeniam považujem stretnutie s Vekom zázrakov za jeden z mojich najintenzívnejších zážitkov.
Pravá knihomolka 