Nekorektné minirecenzie: Frank Herbert – Duna

Vopred sa ospravedlňujem všetkým milovníkom knihy Duna, ktorých citov sa táto nekorektná minirecenzia možno dotkne. Táto kniha mi proste nejako nesadla. Ale vy zasa pravdepodobne nemáte radi niektorú z mojich zamilovaných kníh, takže sme si kvit. 🙂

Dej sa odohráva na púštnej planéte Arrakis, ktorá je strategicky nesmierne dôležitá. Je to jediné miesto, kde sa nachádza a ťaží korenie melanž. To predlžuje život a prepožičiava ľuďom mimoriadne psychické schopnosti. Rod Atreidovcov dostáva Arrakis do správy ako léno, čo sa nepáči bývalým správcom Harkonnenovcom. Začínajú intrigy a boj o planétu Arrakis, ale v hre je viac, oveľa viac.

Na túto knihu som počula a čítala veľa rozličných názorov, vo väčšine ale prevládali slová ako „kultová“, „jedinečná“, alebo „dokonalá“. Duna kultová určite je, dokonalé ale nie – aspoň nie pre mňa. Na to je kniha príliš čiernobiela. Máme tu Atreidovcov, ktorí sú skvelí a perfektní a nemajú žiadnu negatívnu vlastnosť, a potom Harkonnenovcov, ktorí sú zlí a nie je im dovolené ani malilinké pozitívum. Hlava rodu, barón Vladimir Harkonnen je malý, škaredý, tlstý tak, že mu jeho váhu pomáhajú niesť prístroje, je zlý, vypočítavý a zbabelý, a keby náhodou niekomu nedochádzalo, že je to fakt negatívna postava, tak sa spomenie, že przní mladých chlapcov. Ja mám radšej určitú nejednoznačnosť postáv, nie také striktné delenie na dobro a zlo, a tu to bolo postavené tak, že na strane dobra boli Atreidovci, a na strane zla v podstate takmer celý zvyšok vesmíru. 🙂 Takisto mi úplne nesadol štýl, akým bola kniha písaná. Pripomínal mi stredoveké eposy šmrncnuté nejakými východnými príbehmi o samurajoch. Asi to bolo tým, ako všetci podstupovali výcvik, premáhali bolesť, nedávali najavo city a celkove sa na česť dbalo tak, že keď niekto spravil chybu v úsudku, už chcel, aby ho za to zabili. Netvrdím, že je to zle, len mne to proste nevyhovovalo.

Napriek týmto veciam som sa od knihy nemohla odtrhnúť a rozhodne by som ju neodložila rozčítanú. Krajina na Arrakise bola úplne fascinujúca, zvyky a život Fremenov (miestneho púštneho národa) boli opísané tak, ako keby Herbert medzi nimi žil a v knihe len sprostredkoval skutočné zážitky. Bolo tam niekoľko naozaj zaujímavých postáv, ktorým som fandila – bohužiaľ nie Paul Muad Díb, v podstate hlavná postava, ktorý mi postupom času strašne liezol na nervy, ale napríklad jeho matka, lady Jessika, prípadne jeho sestra, aj keď tá sa príbehom v podstate len mihla. V príbehu je veľa múdrych a zaujímavých myšlienok, mystika a pocit predurčenosti, ktorý knihu prestupuje, ju tiež robí veľmi zaujímavou. A to ani nespomínam jednu perfektnú epickú bitvu na záver.

Duna je vážne klasika a ja neľutujem, že som si ju prečítala. Vracať sa k nej ale pravdepodobne nebudem a ani na ďalšie pokračovania sa neodhodlám. Možno sa zamýšľate nad tým, či sa do Duny pustiť, alebo nie. Ak vás pri slovách „mystika“, „intrigy“, prípadne „púštne červy“ neobchádzajú mdloby, vyskúšajte, je tu pomerne veľká pravdepodobnosť, že budete z Duny nadšení. A ak nie, budete aspoň vedieť, o čom že tento cenami ovenčený román vlastne je. 🙂

Frank Herbert, Duna, Svoboda, 1988, ISBN 80-205-0001-4