Vtipný britský román o mužoch nielen pre mužov: Nick Hornby – Jak na věc (recenzia)

Keby som mala menovať jednu knihu, ktorá v sebe spája všetko, čo mám rada, menovala by som Jak na věc od Nicka Hornbyho. Je to kniha o smutných veciach, ale je plná typicky britského humoru. Je múdra, ale neberie sa príliš vážne. Po prečítaní vo mne vždy zostáva dobrý pocit s príchuťou smútku a nostalgie, a tak to mám rada. A aby som nezabudla, vyskytne sa tam aj Kurt Cobain z Nirvany, aj keď iba ako obrázok na mikine. 🙂

Marcus má dvanásť rokov a je čudný. Má čudný účes, lebo ho strihá mama, čudne sa oblieka, nepozná najnovšiu hudbu a ešte sa mu občas stane, že si nahlas spieva na verejnosti nejakú pesničku. Je jasné, že Marcus to nemá v živote ľahké. No teraz je to ešte ťažšie. Nastúpil na novú školu v Londýne, kde ho okamžite začali šikanovať, nemá žiadnych kamarátov a jeho mama začala plakať už aj ráno pri raňajkách.

Will má tridsaťšesť rokov a je to typický mestský povaľač, ktorý žije z tantiém za jedinú úspešnú pesničku, ktorú jeho otec napísal – vianočnú koledu Santa Claus má sáně. Všetci jeho priatelia s rodinami a deťmi mu hovoria, že je stratený prípad, ale on sám je spokojný. Bez detí, bez manželky, bez rodiny – bez problémov. Jedného dňa zistí, že vhodnými osobami na nezáväzný vzťah sú rozvedené matky, vymyslí si bývalú ženu a dvojročného syna a prihlási sa do Združenia osamelých rodičov.

Títo dvaja sa stretnú počas dňa, ktorý neskôr bude v Marcusových spomienkach známy ako Deň mŕtvej kačky. Je to najhorší deň Marcusovho života. A po ňom už nič nebude rovnaké.

Znie to ako jeden z tých dojímavých príbehov, kde osamelý muž a osamelý chlapec pomôžu jeden druhému nájsť zmysel života, že? No, ono to v podstate je dojímavé. A Will a Marcus jeden druhému skutočne pomôžu, aj keď nie práve nájsť zmysel života. Ale napísal to Nick Hornby, vtipný, cynický a múdry Angličan, a tak to, čo mohlo skončiť ako obyčajný sentimentálny doják, je v skutočnosti jedna z najvtipnejších kníh o vážnych veciach, akú poznám. Veď len čítajte, s akými katastrofami sa hrdinovia potýkajú: depresie, pokus o samovraždu, šikanovanie, pocit prázdnoty, alebo dokonca láska. Napriek tomu z knihy vďaka nadhľadu a správnej dávke čierneho humoru deprimovaní nebudete.

Pohľady Willa a Marcusa sa striedajú, a keď je vám mizerne z toho, aké hrozné to má Marcus, rozosmeje vás Will svojimi asociálnymi poznámkami. A naopak, keď si budete zúfať, aký je Will úplne beznádejný, príde nejaká zábavná chvíľa, ako keď Marcus nevedel, kto je to Kurt Cobain (príbeh sa odohráva v roku 1993, vtedy to vedel úplne každý). Ale nechápte ma zle, toto nie je jedna z tých úplne cynických kníh, ktoré si z depresií, samovrážd a šikanovania robia srandu. Hornby iba ukazuje, že aj keď sú veci čierne, aj tak sa dá niekedy zasmiať. A popri tom vám servíruje múdre myšlienky a úvahy: o láske, o veciach medzi mužmi a ženami (nemyslím sex), o smútku a o tom, že niekedy je život proste na neunesenie ťažký, aj keď sa vlastne nič hrozného nestalo. Formulované stručne, jasne a výstižne, prostým jazykom a tak, že som mala chuť každú druhú si vypísať.

Čo sa týka hrdinov, Hornby má neobyčajný talent vytvoriť živé a uveriteľné postavy, s ktorými budete sympatizovať a fandiť im, aj keď v reálnom živote by ste ich najradšej pretiahli baseballovou pálkou (Will), alebo na ne iba nechápavo pozerali (Marcus). Marcusa si proste musíte zamilovať: kvôli jeho osudu, myšlienkovým pochodom aj tomu, ako sa so všetkým vyrovnáva. A Will, Will je neskutočný. Vypočítavý, myslí len na vlastné pohodlie a nechce sa angažovať v ničom, čo by mu zničilo jeho bezproblémový život, ale je pri tom tak neuveriteľne vtipný a pohotový, vymýšľa také absurdné veci, že s ním musíte sympatizovať. Aj ostatné postavy, ktoré sa v románe vyskytujú, sú ako živé, či už ide o rebelujúcu puberťáčku, alebo otca, ktorý „ujíždí“ na marihuane.

Dôležitou zložkou Hornbyho románov býva hudba, a neinak je tomu aj v prípade Jak na věc. Nie je to síce taký extrém ako v jeho prvom románe Všechny moje lásky, ale aj tak je tam hudby dosť, spomína sa najmä Nirvana. Veď už originálny názov románu – About a boy – je odkazom na ich známu pieseň About a girl. Ale aj keď vám Nirvana nič nehovorí a netušíte, čo je to grunge a kde to rastie, nemusíte sa obávať, zážitok z knihy vám to určite nepokazí. Piesne tam spomínané sú ako keby soundtrackom ku knihe a ak si ich pustíte, povedia vám niečo o osobách, ktoré ich počúvajú. 🙂

Knihy Nicka Hornbyho sú zárukou kvality nielen pre čitateľov ale aj pre filmárov – filmy boli nakrútené podľa štyroch jeho kníh, naposledy do kín prišla Dlouhá cesta dolů. Aj román Jak na věc bol sfilmovaný – mimochodom, veľmi dobre – a svojho času bol označovaný ako Denník Bridget Jonesovej pre mužov. S čím v zásade súhlasím, len by som pridala nielen pre mužov. Nick Hornby je muž a píše prevažne o mužoch, ale ak sa chcete nechať dojať a pobaviť inteligentným a hlavne britským spôsobom, po jeho knihách môžete smelo siahnuť, nech už ste akéhokoľvek pohlavia. 🙂

 Ukážka:

(Marcus)

Marcus věděl, že je pro ně podivín, a věděl taky, že je to částečně proto, že jeho máma je podivín. Ona to prostě nechápala, nic z toho. Vždycky mu říkala, že jenom povrchní lidé soudí druhé podle oblečení nebo vlasů. Nechtěla, aby se díval na hloupé televizní pořady, poslouchal hloupou muziku nebo hrál hloupé počítačové hry (podle ní byly hloupé všechny), takže když chtěl dělat cokoli z toho, čím trávily svůj volný čas všechny ostatní děti, musel se s ní hádat celé hodiny. Většinou prohrál, a ona uměla tak dobře argumentovat, že byl nakonec rád, že prohrál. Uměla mu vysvětlit, proč je pro něj lepší poslouchat Joni Mitchellovou a Boba Marleyho (což byli shodou okolností její dva oblíbení zpěváci) než poslouchat Snoop Doggy Dogga, a proč je důležitější číst knihy než si hrát s gameboyem, kterého mu dal táta. Jenže dětem ve škole nic z toho předat nemohl. Kdyby zkusil říct Lee Hartleymu – tomu největšímu, nejhlučnějšímu a nejhnusnějšímu z těch, co je včera potkal –, že Snoop Doggy Dogga neschvaluje, protože Snoop Doggy Dogg má ošklivý postoj k ženám, Lee Hartley by ho praštil nebo by ho nazval něčím, čím nechtěl být nazván. V Cambridgi to tak zlé nebylo, protože tam byla spousta dětí, pro které škola není, a spousta maminek, které to způsobily, ale v Londýně to bylo jiné. Děti byly tvrdší a krutější a měly míň pochopení; a on měl pocit, že když už ho máma donutila změnit školu jenom proto, že si našla lepší práci, mohla by aspoň mít trochu slušnosti a přestat s tím věčným „pojďme si o tom promluvit“.

(Will)

Nejvíc ze všeho si Angie získal tím, že není Někdo Jiný. V tomto případě nebyl Simon, její bývalý, který měl problémy s alkoholem a v práci a který, jak se ukázalo, se ani nezmohl na nic originálnějšího než ojíždět svou sekretářku. Nebýt Simonem bylo pro Willa snadné, očividně na to měl talent, byl na to mistr. Vlastně nebylo moc spravedlivé, že by za něco tak bezpracného měl dostávat nějakou odměnu, ale dostával: pro to, že není Simonem, byl milován víc, než byl kdy milován pro to, že je sám sebou. I jejich rozchod, když nakonec nadešel, byl opravdu doporučeníhodný. Rozchody byly vždycky pro Wila potíž, nedokázal to nikdy rázně skoncovat, a tím pádem pak následovala pokaždé nějaká nastavovaná kaše. Ale s Angie to bylo snadné – až tak snadné, že měl pocit, že v tom musí být nějaký háček.

Názov: Jak na věc

Autor: Nick Hornby

Originálny názov: About a boy

Vydalo nakladateľstvo BB/art v roku 2012, ISBN 978-80-7461-053-0 (súborné vydanie románov Fotbalová horečka, Všechny moje lásky, Jak na věc)