Už desiatky rokov sú k oblohe otočené „načúvajúce uši“ ľudstva, aby zachytili aspoň nejakú známku toho, že nie sme vo vesmíre sami. Desiatky rokov vedci premýšľajú nad tým, ako by iné bytosti z kozmu mohli vyzerať. No čo ak natrafíme na niečo, čo sa absolútne líši od našich predstáv? Budeme schopní sa s tým vyrovnať? A je vôbec možná komunikácia medzi dvomi diametrálne rozdielnymi formami života? O veciach skrytých v hlbinách vesmíru, i v hlbinách ľudskej duše, rozpráva jedinečný román Stanislawa Lema Solaris.
Dej sa odohráva na tajuplnej planéte Solaris, ktorá je obývaná jediným, zato obrovským tvorom. Živým, vysoko inteligentným plazmatickým oceánom, ktorý pokrýva celý povrch planéty. Jeho skúmaním už strávilo ľudstvo celé generácie, popísalo jeho dočasné výtvory, jeho pohyby, to, že dokáže ovplyvňovať dráhu svojej planéty. Ale kontaktu, prípadne pochopeniu toho, ako oceán vlastne myslí, sú ľudia vzdialení takmer rovnako, ako po objavení planéty. Na výskumnú stanicu na Solaris prichádza nový člen týmu, doktor psychológie Kelvin. Hneď po pristátí na stanici si uvedomuje, že niečo nie je v poriadku. Nikto ho nepríde privítať, roboti sú zamknutí v sklade, všade je vidieť len chaos a neporiadok. Zistí, že vedúci Gibarian spáchal samovraždu a ďalší člen posádky, ktorého nájde, nevyzerá byť v najlepšej psychickej kondícii. Varuje ho pred tajomnými návštevníkmi. Kelvin mu najskôr neverí, ale čoskoro sa sám presvedčí, že veci, ktoré pokladal za nemožné, sa naozaj môžu diať. Aj on totiž získa spoločnosť: svoju mŕtvu bývalú lásku Harey. Čo sú podivní hostia zač? A čo s tým má spoločné oceán?
Nikdy som nemala príliš rada filmové adaptácie románov. Mám totiž pocit, že do filmu sa väčšinou dostane možno tak polovička dôležitých vecí z knihy. Ale za filmové spracovanie Solaris od Stevena Soderbergha som vďačná. Bez neho by som sa s týmto úžasným románom stretla oveľa neskôr. A na obálke by nebola fotka výborne vyzerajúceho Georgea Clooneyho. 🙂 Je až prekvapujúce, koľko toho v sebe taká úsporná kniha, akou Solaris je, ukrýva. V prvom rade je to skvelá, takmer hororová zápletka. Zvláštne bytosti, odrazy ľudí, voči ktorým výskumníci cítia vinu, zhmotnené spomienky, ktoré by každý z nich najradšej ukryl čo najhlbšie a nikdy ich nevytiahol na svetlo sveta. Teraz tu sú s nimi, fyzické pripomienky toho zlého, na čo možno voľakedy v skrytu duše iba pomysleli. A nemožno im uniknúť, aj keby sa o to akokoľvek pokúšali. Už táto základná situácia je dostatočná na to, aby bol Solaris výnimočné dielo. Ale zachytenie duševného stavu účastníkov, ich pátranie, to ako sa každý s nastalou situáciou vyrovnáva, postupné odhaľovanie súvislostí… Vďaka tomu je skvelý Lemov román naozaj geniálny. Ďalším dôvodom jeho geniality je samotná „postava“ oceánu. Jeho popis, história jeho skúmania, prekrásne a bizarné dočasné výtvory, to všetko tvorí veľkú časť deja. A hoci to neznie ani trochu záživne, v skutočnosti je to dychberúce. Stanslaw Lem ako keby na Solaris skutočne sám bol, a dokáže ten pocit sprostredkovať aj čitateľovi. Zvláštne správanie sa oceánu, dokonalý dojem cudzoty, vzdialenosti a absolútnej neľudskosti tvora, ktorý nám nie je podobný vôbec ničím. Nech odpustia všetci trojokí zelení marťania, mimozemské bytosti na báze kremíku, aj malí siví mužíčkovia. Oceán ich všetkých prekonáva a stáva sa najúžasnejším mimozemšťanom všetkých čias.
Zároveň je Solaris plný otázok a filozofických úvah. O láske: možno milovať bytosť, ktorej podstata sa nám protiví? O ľudstve samotnom a jeho predstavách o tom, čo ho čaká vo vesmíre. Nad tým, či je možné vôbec nadviazať kontakt medzi bytosťami, ktoré nemajú spoločné vnímanie, myšlienky, skúsenosti… A akú formu by ten kontakt mohol mať? O tom, ako sa vyrovnávame so svojimi vinami, aké zvláštne sú niekedy city. Lemovi sa podarilo výborne vystihnúť atmosféru napätia, strachu, nepochopenia a bezmocnosti. V podstate celý dej sa odohráva v uzavretom prostredí výskumnej stanice, ale prítomnosť oceánu, obrovského, tichého, pozorujúceho a skúmajúceho, je cítiť z každého pohľadu z okna, z každého striedania sĺnk na oblohe. Pocit stretu s nepochopiteľným neznámom podporujú aj desivé živé sny, ktoré trápia Kelvina.
Samozrejme, ani Solaris nie je dokonalý román. Vety a dialógy pôsobia občas kostrbato, nedokážem posúdiť, či za to môže sám Lem, alebo preklad. Pri čítaní inej jeho knihy – Futurologický kongres – som tento dojem nemala. Takisto množstvo filozofovania nie je pre každého, niekto iný by možno uvítal menej myslenia a viac akcie.
Pre mňa je však Solaris perfektný taký, aký je. So zvláštnym jazykom, pomaly plynúcim dejom, množstvom otázok, ktoré vzbudzuje, a vetami krásnymi tak, že vyvolávajú zimomriavky. Skúste aj vy podniknúť výlet do vzdialených končín vesmíru, na tajomnú planétu zalievanú svetlom modrého a červeného slnka, cestu do ľudskej duše. Na Solaris.
Ukážka:
(Rozhovor medzi Kelvinom a jeho kolegom Snautom o situácii s návštevníkmi.)
.
„Ne, mluvím vážně: víš toho teď přibližně tolik jako já. Máš nějaký plán?“
„Ty jsi dobrý! Vždyť já vůbec nevím, co si počnu, až… se znovu objeví… a musí se objevit?“
„Řekl bych, že ano.“
„Kudy se vlastně dostávají dovnitř, stanice je přece hermetická. Není snad pancéřový plášť…“
Zavrtěl hlavou.
„Plášť je v pořádku. Nemám ponětí jak. Hosté se obyčejně objeví po probuzení. A člověk se tu a tam přece musí vyspat, ne?“
„A zamknout se?“
„To pomůže jen na chvíli. Mají prostředky… však je znáš.“
Vstal. Já také.
„Poslyš, Snaute… Ty bys rád dosáhl likvidace stanice, ale chtěl bys, aby to vyšlo ode mne?“
Zavrtěl hlavou.
„To není tak jednoduché. Samozřejmě, utéci odtud můžeme vždycky, třeba na sateloid, a odtamtud vyslat SOS! To se ví, že nás budou považovat za šílence… Na Zemi nás pak bude čekat nějaké sanatorium až do chvíle, kdy to všechno pěkně odvoláme… Jsou přece známé případy hromadného pomatení smyslů na takových odloučených pracovištích… Ostatně, nebylo by to zrovna nejhorší: zahrada, bílé pokojíky, procházky s ošetřovatelkami…“
Mluvil naprosto vážně, s rukama v kapsách, zahleděn nepřítomným pohledem do kouta pokoje. Červené slunce už zmizelo za obzorem a vlny s pěnovými hřívami se slily v inkoustovou pustinu. Obloha hořela. A tou dvoubarevnou krajinou, nevýslovně ponurou, pluly mraky s nafialovělými konturami.
„Tak co? Chceš odtud? Nebo nechceš? Anebo ještě nechceš?“
Usmál se.
„Ty neochvějný dobyvateli! Ještě jsi toho příliš nezakusil, jinak bys tak nenaléhal. Nejde ani tak o to, co chci, ale co je možné.“
„A co je možné?“
„To právě nevím.“
„Zůstaneme tedy? Myslíš, že se najde nějaký prostředek…“
Pohlédl na mne, pohublý, s vráštitým, loupajícím se obličejem.
„Kdoví. Třeba se to vyplatí,“ řekl konečně. „O něm se nedovíme pravděpodobně nic, ale snad o sobě…“
Otočil se, sebral svá lejstra a odešel. Chtěl jsem zavolat, aby zůstal, ale z otevřených úst nevyšel ani hlásek.
.
Názov: Solaris
Autor: Stanislaw Lem
Originálny názov: Solaris
Vydalo Nakladatelství Academia v roku 2009, ISBN 978-80-200-1722-2
Pravá knihomolka 