Svätá kniha milovníkov sci-fi: Ray Bradbury – Marťanská kronika (recenzia)

Túto knihu nie je treba príliš predstavovať. Vedľa 451 stupňov Fahrenheita najvýznamnejšie dielo amerického spisovateľa Raya Bradburyho. Klasická sci-fi, najlepšia z najlepších. Kniha, ktorá už desiatky rokov oslovuje ďalších a ďalších nadšených čitateľov. Marťanská kronika.

Marťanská kronika je zvláštny útvar. Je to zbierka voľne nadväzujúcich poviedok, ktoré mapujú ľudské pokusy o osídľovanie Marsu v rokoch 2030 až 2057. Niektoré poviedky sú dlhšie, s vlastným príbehom, niektoré sú kratučké a poskytujú nám len malý, aj keď dôležitý náhľad do marťanskej skutočnosti. Jednotlivé príbehy fungujú aj samostatne a zanechávajú silný dojem, spolu sú však výnimočným dielom.

O knihe, ktorú ľudia nadšene hltajú už takmer 70 rokov, je ťažké napísať niečo objavného. V každom literárnom rozbore, čitateľskej recenzii, aj na prebale knihy sa dočítate: Ray Bradbury v Marťanskej kronike píše síce o dejinách dobývania Marsu, ale v prvom rade píše o ľuďoch. A ono je to na sto percent pravda. 🙂 Bradbury píše o prvých neúspešných expedíciách zo Zeme, o kontakte s cudzou civilizáciou, o tom, ako pokračovalo osídľovanie, aj ako skončilo. Ale to všetko je vlastne prostriedok na to, aby lepšie ukázal neduhy ľudí všeobecne. Náš pocit, že vieme všetko najlepšie. Neschopnosť pochopenia a tolerancie, strach z toho, čo je nám cudzie, a tiež to, ako ľahko sa obavy z neznámeho môžu zmeniť na nenávisť. Nemusíte sa však báť zbytočného moralizovania, kvalita spisovateľa sa pozná podľa toho, že vás nezasýpa poučkami, ale tieto veci sprostredkuje príbehom, medzi riadkami. Ale pripravte sa na to, že Marťanská kronika nie je kniha príliš veselá, skôr premýšľavá a melancholická. Možno to súvisí s dobou, kedy vznikla (Bradbury ju vydal v roku 1950 a niektoré poviedky vyšli už skôr v časopisoch) – prvé odskúšanie  atómovej bomby, studená vojna medzi východom a západom, veľké zbrojenie, paranoja v Amerike a hysterická protikomunistická cenzúra. Bradbury tak našu budúcnosť nevidí príliš ružovo. Neustála hrozba celosvetového atómového konfliktu, neschopnosť a neochota poučiť sa od inej civilizácie, okrajovo spomenutá cenzúra písaného slova a filmu, agresívne a nepremyslené konanie – to neznie zvlášť veselo. Bradbury si však napriek všetkému zachováva určitú nádej, a kniha končí síce nie happy endom, ale aspoň nie úplne tragicky.

Toto všetko, čo som napísala, znie možno trochu odstrašujúco. Preto by som rada povedala, že dosť  poviedok má pozitívne vyznenie, jedna konči pomerne zábavne (aj keď neviem, či len nemám zvrátený zmysel pre humor) a väčšinou nie sú vyslovene tragické, skôr na zamyslenie. Nemusíte sa takisto báť, že by ste si dostatočne neužili mimozemskú civilizáciu. Marťania sú takmer v každej poviedke, úplne odlišní vďaka svojmu telepatickému vnímaniu, ale predsa v mnohých ohľadoch rovnakí (manželská žiarlivosť a byrokracia sú zrejme vlastné všetkým civilizáciám). Tiež Bradburyho fantázia je uchvacujúca. Pri niektorých poviedkach som zostala po prečítaní s otvorenými ústami, ako ho niečo také mohlo napadnúť. Hlavne prvé tri neúspešné ľudské  expedície boli pomerne šokujúce, ale aj ostatné poviedky mali vynikajúcu pointu. Jeho štýl je na sci-fi veľmi zvláštny, takmer poetický, a nemohla som sa ubrániť porovnaniu s Asimovom a jeho románom Konec věčnosti, ktorý som čítala pred časom. Zatiaľ čo sa Asimovovi vo futuristickom ľúbostnom príbehu nepodarilo zo mňa vykresať ani iskričku pocitov, Bradbury a jeho Kronika fungujú stopercentne. Svojimi lyrickými pasážami si vás pekne pripraví, zacieli a hneď tu máte smútok, osamelosť, nádej, v prípade hororového Usher II aj veľmi pôsobivé mrazenie.

Na starších sci-fi príbehoch býva často zábavné, ako zastaralo nám v súčasnosti pripadajú. To ale nie je úplne Bradburyho prípad, v jeho diele technika nie je dôležitá. Pri čítaní mi dokonca pripadalo, ako keby doslova rezignoval na túto stránku veci. Vieme o tom, že ľudia na prepravu na Mars používali rakety a cestovali pomerne dlhú dobu, ale autor nepovažoval za potrebné riešiť, aký pohon použili, aké technické vymoženosti už ľudia v tej dobe mali. Stále sa používali autá, telefóny v dome, žiadne mobily… Pripadalo mi, ako keby Bradbury vzal svet z roku 1950 a preniesol ho o niekoľko desaťročí do budúcnosti. A ono to vôbec nevadí, pretože tieto veci na celom deji nie sú podstatné. Dôležitý je príbeh, myšlienka, atmosféra, ktoré sú naozaj úžasné. Takisto sa v celom texte dá nájsť pár nepresností. Pri štvrtej expedícii niekto recituje Byrona a v ďalšej poviedke sa dozvieme, že od roku 2006 je cenzúra na filmy a literatúru, takže o Byronovi by už nikto nemal vedieť. Aj čo sa týka reakcií Marťanov: raz považujú vďaka svojim telepatickým schopnostiam niečo za halucináciu, inokedy už tú istú vec berú vážne. Ale úprimne – toto nie je dôležité. Žiadna zo spomenutých vecí vás neprinúti odložiť knihu, ani nezmení celkový skvelý dojem, ktorý z Kroniky získate.

Marťanská kronika oslávila už viac ako šesťdesiat rokov, ale napriek tomu nestráca nič zo svojej sily, výnimočnosti, a bohužiaľ ani aktuálnosti. Vy, ktorí máte radi netechnickú sci-fi, ktorých oslovuje literatúra s myšlienkou, vy, ktorí sa nebojíte vydať sa do vesmíru za zmenou a nájsť tam zasa iba seba, Marťanská kronika je kniha pre vás. Začítajte sa, čaká vás nezabudnuteľný zážitok.

.

Ukážka:

(z poviedky Noční setkání)

.

Zajel do mrtvého martského městečka, vypnul motor a nechal se obklopit tichem. Seděl, ani nedýchal, a díval se na bílé budovy zalité měsíčním světlem. Po staletí v nich nikdo nebydlel. Byly dokonalé, bez jediné chybičky, sice v troskách, ale přesto dokonalé.

Nastartoval znovu motor a ujel další míli nebo ještě víc, než zase zastavil, vylezl z vozu, vzal si s sebou krabici s večeří a vyšel na malý výběžek, odkud měl výhled na to město zahalené vrstvou prachu. Otevřel termosku a nalil si šálek kávy. Kolem přeletěl noční pták. Bylo mu báječně a v nitru se mu rozhostil klid.

Asi za pět minut se ozval jakýsi zvuk. V dálce mezi kopci, kde prastará silnice mizela v zatáčce, byl nějaký pohyb, matné světlo a pak hukot.

Tomás se pomalu otočil, šálek kávy pořád držel v ruce.

A z kopců se vynořila podivná věc.

Bylo to vozidlo podobné nefritově zelenému brouku, něco jako kudlanka nábožná, křehce ujíždělo studeným vzduchem, obrysy byly nezřetelné, ale po jeho trupu blikal bezpočet zelených diamantů a rudé drahokamy se na něm třpytily složitě vybroušenými ploškami. Jeho šest noh dopadlo na prastarou silnici, zaznělo to jako řídký ustávající déšť, a zezadu z vozidla vyhlédl na Tomáse Marťan s očima z roztaveného zlata, jako by se díval do studny.

Tomás zvedl ruku a v duchu automaticky řekl Dobrý večer! ale rty nepohnul, protože tohle byl opravdový Marťan. Avšak už na Zemi uměl Tomás plout v modrých řekách, proplétat se na silnicích mezi cizími lidmi, jíst s neznámými v cizích domech a jeho zbraní byl vždycky úsměv. Revolver s sebou nenosil. Ani teď nepocítil potřebu mít ho s sebou, přestože mu v té chvíli lehce sevřel srdce strach.

Marťan měl ruce taky prázdné. Chvilku se chladným vzduchem dívali jeden na druhého.

Tomás se pohnul první.

„Dobrý večer!“ zavolal.

„Dobrý večer!“ zavolal Marťan svým jazykem.

Neporozuměli si.

.

Názov: Marťanská kronika

Autor: Ray Bradbury

Originálny názov: The Martian Chronicles

Vydalo vydavateľstvo Baronet a. s. v roku 2010, ISBN: 978-80-7384-366-3