Veľká láska a zlaté roky šesťdesiate: Boris Filan – Klimtov bozk/Klimtův polibek (recenzia)

Existujú medzi nami ľudia – rodení rozprávači. Takí, ktorí vás svojimi slovami prenesú do dôb, ktoré sú už dávno za nami, nakazia vás nostalgiou za časmi, ktoré ste nezažili a primäjú snívať o príbehoch, ktoré zažili (alebo si vymysleli) oni. Takým človekom je aj Boris Filan. Dôkazom je aj jeho kniha Klimtov bozk (v češtine vyšla pod názvom Klimtův polibek), román o veľkej láske, dospievaní v časoch socializmu, ale hlavne o zlatých rokoch šesťdesiatych.

Boris Filan je na Slovensku veľmi známa osobnosť. Podľa mňa aj keby ste nevedeli kto to je a čo presne robí, minimálne viete, že niekto taký existuje. Ak náhodou patríte do tejto kategórie, dovolím si malé pripomenutie. Je textárom – napísal vynikajúce texty piesní napr. pre skupinu Elán alebo pre Paľa Hammela (Van Goghovo ucho, Kráľovná bielych tenisiek, ZRPŠ). Napísal a vydal niekoľko kníh: cestovateľský Tam Tam, spomienkovú Pálenicu, aj romány ako Wewerka, alebo práve Klimtov bozk. A nakoniec ho môžete počuť v rozhlase, kde uvádza vlastné programy. Podrobnejšie informácie nájdete tu.

V anotácii sa píše, že Klimtov bozk je „román o veľkej láske kruto poznamenanej dobou, v ktorej sa odohráva“. V podstate je to aj pravda, vzťah Adama a Silvie je tou hlavnou dejovou linkou, ktorá celý román zjednocuje. Zároveň je ale kostrou, na ktorú sú navešané rozličné ďalšie príbehy, historky, spomienky, takže celý román je oveľa košatejší. Nedá sa teda povedať, že ide len o nich dvoch. Je to kniha o Adamovi a Silvii, o láske, priateľstve, o basketbale, o začiatkoch rokenrolu, o prvých kontaktoch so Západom, o skvelej atmosfére šesťdesiatych rokov a krásnych časoch mladosti. Zároveň je v nej socialistická realita vystihnutá v tej najpravdivejšej podobe. Nielen tuzex, nedostatok tovaru, či zákaz nevhodného rokenrolu ako škodlivej hudby.  To sú len také čerešničky na torte. Všadeprítomní fízli, kádrovanie, zasahovanie ľuďom do života a ovplyvňovanie ich osudov podľa toho, ako sa to hodilo jedinej a všemocnej strane; Klimtov bozk toto všetko ukazuje, a pritom to nie je depresívna kniha, lebo Filan drží nostalgicky radostnú aj tragickú stránku v rovnováhe. Vo svojej knihe Pálenica 1 v poviedke Žiarivé slnko západu napísal krásne vety: „Pripomínala mi, ako nám bolo dobre, keď nám bolo tak zle. A trochu aj to, ako nám bolo zle, keď nám bolo tak dobre.“ A tieto slová presne vystihujú aj román Klimtov bozk.

Ako som už písala, Boris Filan je rodený rozprávač. Za dávnych čias by putoval od osady k osade ako rozprávkar, všetci obyvatelia by ho nadšene vítali a hltali jeho príbehy pri spoločnom ohni. Má ten dar vtiahnuť vás do deja, ale hlavne vám sprostredkovať návštevu jedného úžasného miesta – zázračnej krajiny jeho mladosti. Do tej doby plnej skvelých priateľov, úžasných zážitkov a veľkých lások. Aj šeď socializmu a nespravodlivosti režimu vám sprostredkuje tak vierohodne, až vám naskočia zimomriavky, keď si uvedomíte, že len pred pár desiatkami rokov to bola každodenná skutočnosť pre všetkých obyvateľov (nielen) Československa. Nebyť tej romantickej linky, vážne by som odporúčala túto knihu ako povinné čítanie na všetky školy. Filan totiž všetko opisuje jasne, zrozumiteľne a tak, že si naplno uvedomíte, aké to bolo vtedy žiť.

Po týchto slovách možno získate pocit, že Klimtov bozk je v podstate depresívna a srdcervúca kniha, ale tak to skutočne nie je. Boris Filan má veľmi sympatický, niekedy trochu čierny zmysel pre humor, a ten sa prejavuje v celej knihe. Nájdete v nej množstvo zábavných historiek a skvelých hlášok, ktoré by si zaslúžili, aby zľudoveli. A jeho spôsob, akým sprostredkuje atmosféru tej doby, je naozaj fenomenálny. Spomína skvelú hudbu, knihy a filmy, ale hoci vám pomôžu si všetko lepšie predstaviť, nie sú tým hlavným. Filan jednoducho dokáže nájsť tie správne slová, aby vás primäl vidieť a zažiť veci, ktoré opisuje. A je jedno, či ide o Juhosláviu, Prahu, alebo starú dobrú Bratislavu.

Román bude asi vhodnejší pre ľudí, ktorým sa pri slove „romantika“ neježia vlasy od hrôzy. Láska Adama a Silvie dostáva dosť priestoru, niekedy aj v podobe listov, ktoré jej Adam písal, niekedy v podobe Adamových úvah. Na môj vkus toho mohlo byť aj menej, mám síce Filanovu civilnú poetiku veľmi rada, ale asi ju lepšie vychutnávam v malých dávkach, napríklad v podobe piesňových textov. Najväčšiu silu mali pre mňa obyčajné rozhovory, kde bola ich vzájomná blízkosť a pochopenie viditeľné aj bez nejakých vzletných slov, to sa autorovi naozaj podarilo vystihnúť. Ale to skutočne závisí od vkusu, niekomu inému práve tento štýl môže vyhovovať.

Napriek tomu, že sa mi Klimtov bozk veľmi páčil, pobavil ma a prakticky som ho zhltla, zistila som, že mi na ňom niečo vadí. Po hĺbkovom rozbore som na to prišla. Napriek predchádzajúcim slovám som zrejme až príliš romantická. Asi na mne všetky tie romantické upíriny, ktoré som za život prečítala, zanechali fakt výraznú stopu. Skrátka od veľkej, osudovej, výnimočnej lásky, aká tu bola na každom kroku deklarovaná, očakávam, že okrem veľkých slov bude schopná aj činov. No, a tu sa síce hovorilo, ale v rozhodujúcej chvíli skutek utek. Uznávam, že nie každý je veľkých činov schopný, ale v takom prípade aspoň priznám, že som neurobil všetko, čo sa v danej situácii dalo. Čakala by som trochu sebareflexie, ale dočkala som sa iba sebaľútosti. Aj preto je pre mňa táto kniha „len“ veľmi dobrá a nie vynikajúca.

Keď som knihu čítala, občas ma zarazilo, že niektoré miesta mi pripadajú známe. Že by išlo o déjà vu? Ale nie, Boris Filan znovu použil niektoré krátke poviedky zo svojej knihy Pálenica 1. Vážne, niektoré boli prepísané skutočne od slova do slova, maximálne sa zmenili mená. Pripadá mi to trochu zvláštne, ale autorovi odpúšťam, lebo sú naozaj dobre napísané. Asi by to nevedel prerozprávať inak, a pre dej mu pripadali dôležité. Mimochodom, kniha mi podľa toho, čo o Borisovi Filanovi viem, pripadá dosť autobiografická, alebo aspoň jeho vlastnými zážitkami inšpirovaná. Takže ľudia, ktorí majú čo – to od neho načítané a napočúvané, sa môžu stretnúť aj s inými známymi historkami.

Áno, voči románu Klimtov bozk mám určité výhrady a asi sa nestane mojou najmilovanejšou knihou. Napriek tomu je na nej niečo, vďaka čomu si ju určite prečítam znovu a budem ju odporúčať ďalej. Tento román mi totiž zo všetkého najviac pripomína krásnu spomienku na niečo, čo človek prežil. O to krajšiu, o čo je vzdialenosť v čase od prežitých udalostí väčšia. Ukrýva v sebe množstvo pocitov: nostalgiu, smútok aj radosť, a Boris Filan ich všetky dokáže neprekonateľne sprostredkovať čitateľovi. Práve v tom tkvie kúzlo Filanových príbehov, a práve vďaka tejto jeho schopnosti vám román Klimtov bozk naozaj vrelo odporúčam do pozornosti.

Ukážka:

Petrus chcel vedieť podrobnosti.

„Máš ju rád?“

„Neviem, či ju mám rád. Skôr ju milujem.“

„Ona teba?“

„Istotne.“

„Koľko má rokov?“

„Šestnásť.“

„Aj ty ju miluješ?“

„Strašne.“

„No – nemohlo sa stať nič horšie ani lepšie,” vyhodnotil Adamov zážitok Petrus. „Ale to ťa prejde. Keby ti nedala, tak jej budeš vypisovať a polezieš za ňou do Prahy, ale takto si už napoly vyliečený.“

Adam si uvedomil, že Petrus si vždy nechá porozprávať všetky podrobnosti o jeho vzťahoch, ale o svojich dievčatách mu neprezrádza takmer nič. Vedel, že keď mal Petrus šestnásť, pravidelne sa stretával s tridsaťročnou vydatou paňou. A tvrdil, že sa to neráta. „Banálny prípad zdravej sexuality,“ vyhodnotil tu záležitosť bez emócií. Potom nejaký čas chodil s dvadsaťročnou Saškou, ktorá študovala pedagogiku. Povedal, že ju prebral jednému básnikovi, ale už mu ju aj vrátil. Vraj mohla mať na sex modrú knižku*.

Občas opakoval, že najlepšie sú nevinné štyridsiatničky, a Adam nepochyboval, že Petrus vie, čo hovorí. „Milujú, ako keby to bolo posledný raz. A keď ťa s ňou niekto uvidí, povieš, že si bol s mamou.“

*Modrá knižka bola doklad o zdravotnej neschopnosti vykonávať základnú vojenskú službu.

Názov: Klimtov bozk

Autor: Boris Filan

Vydalo Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o. v roku 2009, ISBN 978-80-8085-666-3

V češtine vyšlo pod názvom Klimtův polibek v roku 2015.