Moje knižné guilty pleasures

Guilty pleasures, alebo „previnilé potešenia“. Veci, ktoré radi robievame, ale zároveň sa kvôli tomu cítime trošku previnilo a rozhodne sa o nich na verejnosti nešírime. Aj ja nejaké mám, pochopiteľne. A hoci ide o úplne nevinné záležitosti, som v rozpakoch, ak by som mala prezradiť, že napríklad s radosťou čítavam diskusie pod článkami na idnes.cz aj keď viem, že je to nielen úplná strata času, ale mi ešte aj s každým ďalším prečítaným komentárom klesá IQ a viera v prežitie ľudstva. Napriek tomu som sa rozhodla, že sa s vami podelím o svoje knižné guilty pleasures. Trochu dúfam, že mi to pomôže – buď sa prestanem cítiť previnilo, alebo mi bude natoľko trápne, že tieto veci prestanem praktikovať. 😀

.

Listujem v knihe dopredu a čítam si konce

Asi najhorší možný prehrešok voči dobrým knižným mravom a zároveň najväčšie potešenie, ktoré tu v zozname mám. Väčšinou to prebieha nejako takto: o jedenástej večer dám zodpovedne do knihy záložku s tým, že je čas ísť spať. Ale je mi ľúto sa ešte lúčiť s príbehom a zalistujem pár stránok dopredu, aby som zistila, čo ma čaká a na čo sa mám tešiť (je prekvapujúce, že to vždy myslím úprimne a verím tomu, že maximálne o pol hodiny budem bez knihy ležať v posteli). No a približne o jednej hodine v noci mám prelistovaný zvyšok knihy až po koniec, intenzívne rozmýšľam nad útržkami deja, ktoré som sa dozvedela a nad tým, čo znamenala posledná veta. 🙂 Guilty pleasure v pravom slova zmysle – užívam si čítanie, a zároveň si búcham hlavu nad svojou hlúposťou, keď sa dopredu dozviem nejaký dejový zvrat.

S radosťou si čítam negatívne recenzie na knihy, ktoré sa mi nepáčia

Vlastne neviem, prečo sa kvôli tomuto cítim previnilo. Asi nejaký zvrátený zmysel pre morálku, ktorý mi hovorí, že na knihe sa niekto dosť nadrel. Je teda v pohode, že sa mi kniha nepáči, ale nie je fér ešte sa baviť na tom, keď ju niekto sprdne. Ani toto mi ale nebráni v tom s chuťou si nejakú takú recenziu prečítať – a čím šťavnatejšia, výživnejšia a viac zosmiešňujúca je, tým lepšie. (Na nedávnej vlne o 50 shades som si poriadne zgustla.)

Čítam v nevhodných chvíľach

Síce som vždy propagovala to, že človek má čítať kedykoľvek to ide, ale povedzme si, sú určité chvíle, kedy sa to naozaj nehodí. Tak napríklad na návšteve, že? Alebo v nedeľu doobeda, kedy by som mala uvariť nedeľný obed pre celú rodinu. Ale v takýchto chvíľach je čítanie ešte napínavejšie ako obvykle, lebo sa pridávajú nové otázky. Nielen: „Kto je vrah?“ a: „Ten román vážne skončí takto?“ ale aj: „Stihnem uvariť ten obed do dvanástej, alebo budú deti jesť polievku so suchým chlebom?“.

Čítam knihy Rosamundy Pilcherovej

Z tohto priznania som skutočne v rozpakoch. Občas si prečítam knihy Rosamundy Pilcherovej a páčia sa mi. A nielen tie hrubé ako September alebo Hľadači mušlí, s rozpracovanou psychológiou postáv a poriadnou zápletkou, ale aj tie tenučké. Tie, v ktorých stačí pár stretnutí, aby mladá žena zistila, že jej životným poslaním je byť manželkou zatrpknutého lekára, a v ktorých dva týždne na stredomorskom ostrove postačia ako základ šťastného manželstva. Uf, keď som to napísala, cítim sa trápne aj sama pred sebou. 😀 Asi mám pocit, že som príliš inteligentná a emancipovaná na to, aby sa mi takéto knihy páčili. Ale aj napriek tomu raz za čas potrebujem porciu nefalšovanej romantiky, pri ktorej vypínam mozog a svoje cynické ja posielam na krátku ale intenzívnu dovolenku.

And that´s all, folks. Pochváľte sa aj vy svojimi guilty pleasures (určite nejaké máte), nech v tom nie som sama. 🙂